BOGDARIEL
- Kto sa bojí vlastného tieňa?
- čo?
- kto sa bojí vlastného tieňa? Zopakoval otázku čiernovlasý Amir a snažil sa prekričať bluesovú kapelu, ktorú tu v tejto zadymenej krčme počúvali už tri hodiny. Pozoroval pritom posledné bublinky v pohári s odstátym pivom. Bohdan, sediaci vedľa nechápavo pokrútil hlavou, zaostril svoj pripitý pohľad na svojho o dve hlavy vyššieho perzského priateľa a pár sekúnd premýšľal, prečo sa zaoberá takými kravinami.
- Kde si k tomu prišiel?
- Tí mumáci pri tom veľkom stole to riešia. Odpovedal Amir a kývnutím hlavy ukázal na koniec miestnosti, kde pri dlhom sedela partia adolescentov s vyholenými hlavami v bombérach. Boďo vyvalil oči ešte nechápavejšie.
- A to si počul až sem?
Amir sa zamračil, krátko nesúhlasne potriasol hlavou akoby chcel rýchlo odvolať čo povedal. - kašli na to... je mi zle. Poďme preč. Zahundral, zdvihol sa a šibol ešte raz pohľadom po gániacich mladíkoch. Jeho statná postava sa stratila za dverami wecka na konci úzkej chodbičky, za výčapom. Boďo dopil zvyšok piva, odgrgol si, vytackal sa schodmi z pivničnej krčmy a pridŕžajúc sa steny starého meštianskeho domu vykročil úzkou uličkou smerom k námestiu. Za sebou počul tresknutie dverí a šuchtavé štveranie sa tým istým strmým východom, ktoré zdolal aj on sám. Zastal a čakal. Predpokladal, že je to Amir. Nebol to on. Bola to Tereza. Ich spoločná kamoška. Fajn baba až na tie jej občasné, besné „nedámske“ maniere. Niekedy ju jednoducho nemusel.
- Kam ideme? Čo ste sa tak rýchlo vyparili? Mala som objednané. Vykrikovala útla, dosť nesúrodo doobliekaná, už nie najtriezvejšia dievčina s výrazným piercingom v nose.
- Nejdeme nikam. Vráť sa dnu. Idem domov. Odvrkol Bohdan prehliadajúci jej rozčuľovanie. Ignoroval aj jej prítomnosť a oprel sa čelom o brizolitovú stenu v snahe udržať lepšiu stabilitu pri čúraní.
- Vám hrabe? Veď ešte nie je ani desať. Čo tu mám doriti robiť sama?
- Nehuč! Počuť Ťa až dole. Ozval sa Amirov hlboký hlas a dalšie tresknutie dverí. Keď vyšiel, Tereza sa do neho s ofučaným ksichtom zakvačila a zamierili k Boďovi.
-Vyzeráte komicky. Zaškeril sa Bohdan. Tera, o koľko si menšia od Amira?
- Debil. Urobila namrzenú grimasu s nenávisťou priveretými, pohodila hlavou na znak urazenosti. V okamihu keď zvihla bradu však rázne ustrnula s očami upretými na strechu protiľahlého domu. Boďo a Amir okamžite nasledovali jej pohľad. Na rímse strechy štvorposchodového domu z predminulého storočia nie veľmi ďaleko pred nimi stáli tri tmavé tiene. Dlhé tmavé plášte sa vlnili vo vetre. Amir ticho zahrešil a rukou do ktorej bola zavesená Tereza posunul Boďa s dievčaťom dozadu a sám vykročil dva kroky pred nich. Tri postavy v tom okamihu skočili zo strechy. Tereza otvorila ústa a vykríkla, Boďo len otvoril ústa. Nevykríkol. Jeho pozornosť sa roztrieštila a upriamovala sa na veľmi siné mravenčenie v dlaniach a modravý svetelný opar, ktorý z nich vychádzal no aj udivujúce neprirodzené ticho čo ich obklopilo. Bolo priam magické
- čo je to došľaka? Vyhŕklo z Boďa.
- Mlčte!....ani nemuknite !!! Rozhodnosť a tvrdosť s akou Amir vyriekol tie slová urobili z mladých ľudí poslušné ovce s vyvalenými očami, pozerajúce sa na približujúce sa tmavé postavy zo strechy. Keď leteli dole, ich plášte nad nimi viali ako krídla dravcov. Keď sa dotkli zeme, bolo to tak prirodzené, ako prekladanie váhy z nohy na nohu pri obyčajnej chôdzi. Ich istý krok, keď sa približovali k skupinke troch prekvapencov dával tušiť prevahu prameniacu z nadprirodzenosti, ktorá z nich sálala.
U Amira sa z podobného hmlistého oparu na rukách, ako mal jeho priateľ, lenže zlatého, objavili dve nie veľmi dlhé zahnuté jagavé šable. Akoby mu vyrástli priamo z rúk. Tereza vypúlila oči ešte viac a spodnú čeľusť pustila tiež hlbšie. Bytosti v plášťoch zastali, Amir prekríženými šabľami vo výške pŕs zaujal bojový postoj.
- Zlož zbrane fešák. Nebude to nutné. Prehovoril ženský hlas spod kapucne postavy stojacej v strede. Amir nadvihol obočie, spustil zbrane a prekvapeným hlasom sa opýtal.
- Naamah?
- áno ja. Odpovedala žena a zhodila kapucňu. Koketne sa usmiala, prudkým pohybom rozhrnula plášť a vykročila k skupinke. Jej spoločníci ostali stáť na mieste. Žena bola krásna. Dlhý krok jej nôh rozvlnil drobné medajloniky popripájané striebornými retiazkami k opasku obopínajúcemu zvodné boky, ktoré by ocenil každý milovník orientálnych tanečníc. Úzke čierne nohavice vyšívané striebornými ornamentmi mala zasunuté vo vysokých kožených čižmách tiež okovaných striebrom. Boďo kĺzal pohľadom po jej postave viac smerom k nohám, pretože si bol vedomý, že pohľad od pása vyššie ho privedie do viditeľných rozpakov. Už pri prvom jej pohybe si všimol pevné, hrdo vypnuté vlniace sa prsia pod čiernymi, hustými vlasmi padajúcimi na ne. Oči by sa ani neodvážil preskúmavať. Vedel, že by sa v ich čiernej hĺbke utopil. Zmocnil sa ho zvláštny pocit bázne ale aj vzrušenia. Naamah prešla popri Amirovi s očami upretými len na zapýreného mladíka.
- Tak toto je Samjazov potomok? Takže Bogdariel? Pootočila hlavu k Amirovi so záludným úsmevom.
- Kto sa bojí vlastného tieňa?
- čo?
- kto sa bojí vlastného tieňa? Zopakoval otázku čiernovlasý Amir a snažil sa prekričať bluesovú kapelu, ktorú tu v tejto zadymenej krčme počúvali už tri hodiny. Pozoroval pritom posledné bublinky v pohári s odstátym pivom. Bohdan, sediaci vedľa nechápavo pokrútil hlavou, zaostril svoj pripitý pohľad na svojho o dve hlavy vyššieho perzského priateľa a pár sekúnd premýšľal, prečo sa zaoberá takými kravinami.
- Kde si k tomu prišiel?
- Tí mumáci pri tom veľkom stole to riešia. Odpovedal Amir a kývnutím hlavy ukázal na koniec miestnosti, kde pri dlhom sedela partia adolescentov s vyholenými hlavami v bombérach. Boďo vyvalil oči ešte nechápavejšie.
- A to si počul až sem?
Amir sa zamračil, krátko nesúhlasne potriasol hlavou akoby chcel rýchlo odvolať čo povedal. - kašli na to... je mi zle. Poďme preč. Zahundral, zdvihol sa a šibol ešte raz pohľadom po gániacich mladíkoch. Jeho statná postava sa stratila za dverami wecka na konci úzkej chodbičky, za výčapom. Boďo dopil zvyšok piva, odgrgol si, vytackal sa schodmi z pivničnej krčmy a pridŕžajúc sa steny starého meštianskeho domu vykročil úzkou uličkou smerom k námestiu. Za sebou počul tresknutie dverí a šuchtavé štveranie sa tým istým strmým východom, ktoré zdolal aj on sám. Zastal a čakal. Predpokladal, že je to Amir. Nebol to on. Bola to Tereza. Ich spoločná kamoška. Fajn baba až na tie jej občasné, besné „nedámske“ maniere. Niekedy ju jednoducho nemusel.
- Kam ideme? Čo ste sa tak rýchlo vyparili? Mala som objednané. Vykrikovala útla, dosť nesúrodo doobliekaná, už nie najtriezvejšia dievčina s výrazným piercingom v nose.
- Nejdeme nikam. Vráť sa dnu. Idem domov. Odvrkol Bohdan prehliadajúci jej rozčuľovanie. Ignoroval aj jej prítomnosť a oprel sa čelom o brizolitovú stenu v snahe udržať lepšiu stabilitu pri čúraní.
- Vám hrabe? Veď ešte nie je ani desať. Čo tu mám doriti robiť sama?
- Nehuč! Počuť Ťa až dole. Ozval sa Amirov hlboký hlas a dalšie tresknutie dverí. Keď vyšiel, Tereza sa do neho s ofučaným ksichtom zakvačila a zamierili k Boďovi.
-Vyzeráte komicky. Zaškeril sa Bohdan. Tera, o koľko si menšia od Amira?
- Debil. Urobila namrzenú grimasu s nenávisťou priveretými, pohodila hlavou na znak urazenosti. V okamihu keď zvihla bradu však rázne ustrnula s očami upretými na strechu protiľahlého domu. Boďo a Amir okamžite nasledovali jej pohľad. Na rímse strechy štvorposchodového domu z predminulého storočia nie veľmi ďaleko pred nimi stáli tri tmavé tiene. Dlhé tmavé plášte sa vlnili vo vetre. Amir ticho zahrešil a rukou do ktorej bola zavesená Tereza posunul Boďa s dievčaťom dozadu a sám vykročil dva kroky pred nich. Tri postavy v tom okamihu skočili zo strechy. Tereza otvorila ústa a vykríkla, Boďo len otvoril ústa. Nevykríkol. Jeho pozornosť sa roztrieštila a upriamovala sa na veľmi siné mravenčenie v dlaniach a modravý svetelný opar, ktorý z nich vychádzal no aj udivujúce neprirodzené ticho čo ich obklopilo. Bolo priam magické
- čo je to došľaka? Vyhŕklo z Boďa.
- Mlčte!....ani nemuknite !!! Rozhodnosť a tvrdosť s akou Amir vyriekol tie slová urobili z mladých ľudí poslušné ovce s vyvalenými očami, pozerajúce sa na približujúce sa tmavé postavy zo strechy. Keď leteli dole, ich plášte nad nimi viali ako krídla dravcov. Keď sa dotkli zeme, bolo to tak prirodzené, ako prekladanie váhy z nohy na nohu pri obyčajnej chôdzi. Ich istý krok, keď sa približovali k skupinke troch prekvapencov dával tušiť prevahu prameniacu z nadprirodzenosti, ktorá z nich sálala.
U Amira sa z podobného hmlistého oparu na rukách, ako mal jeho priateľ, lenže zlatého, objavili dve nie veľmi dlhé zahnuté jagavé šable. Akoby mu vyrástli priamo z rúk. Tereza vypúlila oči ešte viac a spodnú čeľusť pustila tiež hlbšie. Bytosti v plášťoch zastali, Amir prekríženými šabľami vo výške pŕs zaujal bojový postoj.
- Zlož zbrane fešák. Nebude to nutné. Prehovoril ženský hlas spod kapucne postavy stojacej v strede. Amir nadvihol obočie, spustil zbrane a prekvapeným hlasom sa opýtal.
- Naamah?
- áno ja. Odpovedala žena a zhodila kapucňu. Koketne sa usmiala, prudkým pohybom rozhrnula plášť a vykročila k skupinke. Jej spoločníci ostali stáť na mieste. Žena bola krásna. Dlhý krok jej nôh rozvlnil drobné medajloniky popripájané striebornými retiazkami k opasku obopínajúcemu zvodné boky, ktoré by ocenil každý milovník orientálnych tanečníc. Úzke čierne nohavice vyšívané striebornými ornamentmi mala zasunuté vo vysokých kožených čižmách tiež okovaných striebrom. Boďo kĺzal pohľadom po jej postave viac smerom k nohám, pretože si bol vedomý, že pohľad od pása vyššie ho privedie do viditeľných rozpakov. Už pri prvom jej pohybe si všimol pevné, hrdo vypnuté vlniace sa prsia pod čiernymi, hustými vlasmi padajúcimi na ne. Oči by sa ani neodvážil preskúmavať. Vedel, že by sa v ich čiernej hĺbke utopil. Zmocnil sa ho zvláštny pocit bázne ale aj vzrušenia. Naamah prešla popri Amirovi s očami upretými len na zapýreného mladíka.
- Tak toto je Samjazov potomok? Takže Bogdariel? Pootočila hlavu k Amirovi so záludným úsmevom.
–hmm?
Boďo nechápavo vyvaľoval oči, ale ani nemukol.
Tenkými prstami s červenými nechtami nadvihla Boďovi bradu a prinútila ho pozerať sa jej do očí.
Tenkými prstami s červenými nechtami nadvihla Boďovi bradu a prinútila ho pozerať sa jej do očí.
-Celkom
chutný. Len trochu vyplašený. Neuveriteľné. Zamyslela sa počerná zvodkyňa.
Amir sa zhlboka nadýchol na znak rezignácie a hlasným mľasknutím dal najavo nesúhlas s tým čo sa práve dialo.
-Nechaj ho. Nemá o ničom ani potuchy. Radšej mi povedz ćo robíš medzi ľuďmi? Prečo si tu? Naamah namiesto odpovede zamyslene pozrela na Amira a opýtala sa.
-Držíš ho v nevedomosti ?
- Jeho nevedomosť je súčasťou jeho ochrany. Teraz už ale zrejme zbytočnej. Ak si ho našla Ty, nájdu ho aj Erelimovia.
Amir sa zhlboka nadýchol na znak rezignácie a hlasným mľasknutím dal najavo nesúhlas s tým čo sa práve dialo.
-Nechaj ho. Nemá o ničom ani potuchy. Radšej mi povedz ćo robíš medzi ľuďmi? Prečo si tu? Naamah namiesto odpovede zamyslene pozrela na Amira a opýtala sa.
-Držíš ho v nevedomosti ?
- Jeho nevedomosť je súčasťou jeho ochrany. Teraz už ale zrejme zbytočnej. Ak si ho našla Ty, nájdu ho aj Erelimovia.
-Tí
fanatickí zabijaci?... No asi máte problém. Uškrnula sa Namaah
a pokračovala.
- Nehľadala som jeho. Ale Teba. Samjaza mi povedal, že ho strážiš. Zacnelo sa mi za Tebou a pravdaže, bola som aj trochu zvedavá. Ale ide mi o Teba. Zvodne sa usmiala na veľkého Peržana a nechtom mu koketne prešla po líci.
- Neklam! Nepovedal by Ti kde sme ani keby si ho mala medzi nohami.
-Nebuď hrubý! povedala Naamah s predstieranou urazenosťou a zdvihnutou rukou zastavila svojich spoločníkov, ktorý sa po tvrdých slovách prudko pohli k zhovárajúcej sa dvojici. Zastali, ale jednému sa vysunuli z rukávov tmavej kutne dlhé kostlivcovité ruky s odpornými dravčími pazúrmi, a druhému ostrá čepeľ krátkeho meča. V tom okamihu sa ozvalo ulicou upišťané jačanie. Boďo sa prudko otočil v úľaku, pretože to Tereza nezvládnuc dianie okolo seba, vytrvalým dlhým vreskom, so zovretými päsťami, zatvorenými očami a sklonenou hlavou kričala do chodníka na ktorom stála.
- Máš Ty teda spoločnosť, opovŕžlivo zagúľala očami Naamah a nepatrným pohybom ruky smerom k Tereze urobila gesto, ktoré ju ihneď umlčalo. Vzápätí sa dievča ticho zviezlo na chodník a pripitého Boďa, ktorý sa ju snažil udržať na nohách stiahla so sebou.
- Dúfam, že si jej neublížila?! Zamrmlal namrzene Amir. Teraz mi povedz prečo si tu! A spacifikuj tie svoje gorily, lebo ich pošlem roznášať do podsvetia kebab.
Naamah zaváhala len na okamih a odpovedala.
- Nemám Ti prečo skladať účty, ale poviem Ti to. Metatronovi zmizla z archívu kniha Raziel a tak som prišla upozorniť svoje verné, že im hrozí nebezpečenstvo. Dúfam, že vieš, čo to znamená ak sa dostane k nesprávnym?
- Dochádza mi to. Ak sa dostala do rúch mocných Erelimov, Boďov život je ohrozený. A bude nutné sa rýchlo niekam zdekovať a vyhľadať pomoc.
- To zdekovanie by som Ti poradila ako prvé. Pretože aj keby sa zmocnil knihy ktokoľvek iný, nielen tí zabijaci Erelimovia, bude vám poriadne dusno. Bogdariel je zaujímavý nielen pre našich nepriateľov. Ale aj pre priateľov. Tajomne zašepkala Naamah a zadívala sa Amirovi do očí dlhým pohľadom.
-Mimochodom, neprídeš ma navštíviť? Poskytla by som Tebe aj tomu peknému junáčikovi ochranu.
- O tom nepochybujem, uškrnul sa Amir. Ale sám Samjaza ma požiadal aby som Bogdariela držal čo najďalej od teba a Tvojich kňažiek.
- A to už prečo? Amir sa zadíval Naamah do očí, zamyslel sa a pokojne odpovedal s lišiackym úškrnom.
- Má vraj na to ešte čas.
- je len žiarlivý, odštekla prudko Naamah. Nech si ho nechá! Hnusák. Nahnevane doložila, našpúlila krvavočervené pery a prsia je zdvihol prudký nádych akoby chcela ešte niečo povedať. Vzápätí si to asi rozmyslela a vykúzlila na tvári zvodný úsmev, jej bytosti tak vlastný, ako krídla vtákovi, pohodila hustou čiernou hrivou, pobozkala si dva prsty a pritlačila ich Amirovi na líce.
– Ak by si si to rozmyslel, vieš ako ma nájdeš. Pozrela ešte smerom k vyjavenému chlapcovi sediacemu na obrubníku vedľa zamdletej Terezy, žmurkla na neho, prikrčila sa akoby k odskoku a vzlietla k nebu, roztiahnuc svoje doteraz neviditeľné krídla, nasledovaná svojimi temnými spoločníkmi. Bohdan sa zmohol len na krátke...Bože...a zakrývajúc si oči ľahol vedľa Terezy. Už nikdy nebudem piť...nikdy
٭
Bohdan sa zobudil ešte pred východom slnka. Šeré svetlo za žaluzím naznačovalo, že noc už skončila, ale kým si ľudia na ulici začnú hovoriť „dobré ráno“, prejdú ešte nejaké dve –tri hodiny. Uvedomoval si, že ho nezobudilo bolenie hlavy ani nutkanie k močeniu, ale aj tak sa zdvihol z postele a došľapujúc len na okraje chodidiel odkráčal po studenej dlažbe do kúpeľne. To, čo ho zobudilo, úmyselne vytláčal z hlavy. Nechcel sa zaoberať vecami, o ktorých by mal aj s dvoma promile v sebe vedieť, že sa nestali.
- Včerajšok bol naozaj šibnutý. Zahundral Boďo vyprázdňujúc sa do umývadla. Nechcel splachovaním zobudiť Terezu, ktorú včera bezvládnu uložili vedľa do obývačky. Najviac by sa mu hodilo, keby to, čo sa udialo bol len sen, alebo dôsledok neprimeraného množstva vypitého alkoholu, alebo úderu do hlavy na ktorý si nepamätá. No vedel, že to tak nie je. Vedel, že za jeho poloprebdenú noc môžu anjeli.
- Anjeli. Doriti. To je nenormálne. Asi mi drblo a teraz ma zavrú do cvokárne. Prihovoril sa svojmu znepokojenému odrazu v zrkadle a pustil vodu. Videl som anjela. Bože. Preskočilo mi. Chrstol si do ksichtu studenú vodu z dlaní a pozorujúc kvapky stekajúce po brade študoval svoju tvár.
- ešteže také veci nie sú napísané na čele. Ak budem držať hubu. Život pôjde ďalej a nikto si nevšimne, že mi švihlo.
Do včera sa Bohdan považoval za racionálne zmýšľajúceho pokrokového človeka. Tiež si o sebe myslel, že ho máločo vyvedie z miery. Ale to sa sústreďoval asi len na politiku, moderné umenie, absurdnosti sexuálneho života, čiernu kroniku v novinách a pani odnaproti, ktorá má záclony zviazané do uzla a balkón zaplnený pokrčenými pet - fľašami. Rozhodne sa jeho zamyslenia nevzťahovali na okrídlené bytosti o ktorých počul naposledy keď ho stará mama v detstve nútila pred spaním odriekať modlitbičku k svojmu strážničkovi. Jeho úvahy prerušilo zazvonenie pri dverách.
- Došľaka. Je to pravda. Spomenul si na slová svojho „doteraz priateľa“ Amira, ktorý sľúbil, že príde pre nich skoro ráno. Že musia odísť. Vystrašene buchol po vypínači svetla a v tme si veľmi želal aby to bolo všetko inak. Aby bol Amir jeho priateľ ktorého pozná už osem rokov a nie nejaký anjelský agent, ktorý ho má strážiť. Aby sa zobudil z tohto šialeného sna a zaneprázdňoval sa len pokusmi zmierniť skutočné bolesti hlavy po včerajšom skutočnom pive. Vtom vrzli balkónové dvere a ozval sa Amir.
- Tereza je ešte mimo?
- Niééé. Zobudilo ma Boďove čvachtanie. Odpovedal namrzený prispatý hlas z obývačky.
Amir zamieril za hlasom, no zastavil sa v chodbe a pozrel na mĺkveho Bohdana v trenkách v tmavej kúpeľni.
- A Ty čo tu medituješ potme?
- čo si dočerta zač? Prudko zareagoval Bohdan.
- Nehľadala som jeho. Ale Teba. Samjaza mi povedal, že ho strážiš. Zacnelo sa mi za Tebou a pravdaže, bola som aj trochu zvedavá. Ale ide mi o Teba. Zvodne sa usmiala na veľkého Peržana a nechtom mu koketne prešla po líci.
- Neklam! Nepovedal by Ti kde sme ani keby si ho mala medzi nohami.
-Nebuď hrubý! povedala Naamah s predstieranou urazenosťou a zdvihnutou rukou zastavila svojich spoločníkov, ktorý sa po tvrdých slovách prudko pohli k zhovárajúcej sa dvojici. Zastali, ale jednému sa vysunuli z rukávov tmavej kutne dlhé kostlivcovité ruky s odpornými dravčími pazúrmi, a druhému ostrá čepeľ krátkeho meča. V tom okamihu sa ozvalo ulicou upišťané jačanie. Boďo sa prudko otočil v úľaku, pretože to Tereza nezvládnuc dianie okolo seba, vytrvalým dlhým vreskom, so zovretými päsťami, zatvorenými očami a sklonenou hlavou kričala do chodníka na ktorom stála.
- Máš Ty teda spoločnosť, opovŕžlivo zagúľala očami Naamah a nepatrným pohybom ruky smerom k Tereze urobila gesto, ktoré ju ihneď umlčalo. Vzápätí sa dievča ticho zviezlo na chodník a pripitého Boďa, ktorý sa ju snažil udržať na nohách stiahla so sebou.
- Dúfam, že si jej neublížila?! Zamrmlal namrzene Amir. Teraz mi povedz prečo si tu! A spacifikuj tie svoje gorily, lebo ich pošlem roznášať do podsvetia kebab.
Naamah zaváhala len na okamih a odpovedala.
- Nemám Ti prečo skladať účty, ale poviem Ti to. Metatronovi zmizla z archívu kniha Raziel a tak som prišla upozorniť svoje verné, že im hrozí nebezpečenstvo. Dúfam, že vieš, čo to znamená ak sa dostane k nesprávnym?
- Dochádza mi to. Ak sa dostala do rúch mocných Erelimov, Boďov život je ohrozený. A bude nutné sa rýchlo niekam zdekovať a vyhľadať pomoc.
- To zdekovanie by som Ti poradila ako prvé. Pretože aj keby sa zmocnil knihy ktokoľvek iný, nielen tí zabijaci Erelimovia, bude vám poriadne dusno. Bogdariel je zaujímavý nielen pre našich nepriateľov. Ale aj pre priateľov. Tajomne zašepkala Naamah a zadívala sa Amirovi do očí dlhým pohľadom.
-Mimochodom, neprídeš ma navštíviť? Poskytla by som Tebe aj tomu peknému junáčikovi ochranu.
- O tom nepochybujem, uškrnul sa Amir. Ale sám Samjaza ma požiadal aby som Bogdariela držal čo najďalej od teba a Tvojich kňažiek.
- A to už prečo? Amir sa zadíval Naamah do očí, zamyslel sa a pokojne odpovedal s lišiackym úškrnom.
- Má vraj na to ešte čas.
- je len žiarlivý, odštekla prudko Naamah. Nech si ho nechá! Hnusák. Nahnevane doložila, našpúlila krvavočervené pery a prsia je zdvihol prudký nádych akoby chcela ešte niečo povedať. Vzápätí si to asi rozmyslela a vykúzlila na tvári zvodný úsmev, jej bytosti tak vlastný, ako krídla vtákovi, pohodila hustou čiernou hrivou, pobozkala si dva prsty a pritlačila ich Amirovi na líce.
– Ak by si si to rozmyslel, vieš ako ma nájdeš. Pozrela ešte smerom k vyjavenému chlapcovi sediacemu na obrubníku vedľa zamdletej Terezy, žmurkla na neho, prikrčila sa akoby k odskoku a vzlietla k nebu, roztiahnuc svoje doteraz neviditeľné krídla, nasledovaná svojimi temnými spoločníkmi. Bohdan sa zmohol len na krátke...Bože...a zakrývajúc si oči ľahol vedľa Terezy. Už nikdy nebudem piť...nikdy
٭
Bohdan sa zobudil ešte pred východom slnka. Šeré svetlo za žaluzím naznačovalo, že noc už skončila, ale kým si ľudia na ulici začnú hovoriť „dobré ráno“, prejdú ešte nejaké dve –tri hodiny. Uvedomoval si, že ho nezobudilo bolenie hlavy ani nutkanie k močeniu, ale aj tak sa zdvihol z postele a došľapujúc len na okraje chodidiel odkráčal po studenej dlažbe do kúpeľne. To, čo ho zobudilo, úmyselne vytláčal z hlavy. Nechcel sa zaoberať vecami, o ktorých by mal aj s dvoma promile v sebe vedieť, že sa nestali.
- Včerajšok bol naozaj šibnutý. Zahundral Boďo vyprázdňujúc sa do umývadla. Nechcel splachovaním zobudiť Terezu, ktorú včera bezvládnu uložili vedľa do obývačky. Najviac by sa mu hodilo, keby to, čo sa udialo bol len sen, alebo dôsledok neprimeraného množstva vypitého alkoholu, alebo úderu do hlavy na ktorý si nepamätá. No vedel, že to tak nie je. Vedel, že za jeho poloprebdenú noc môžu anjeli.
- Anjeli. Doriti. To je nenormálne. Asi mi drblo a teraz ma zavrú do cvokárne. Prihovoril sa svojmu znepokojenému odrazu v zrkadle a pustil vodu. Videl som anjela. Bože. Preskočilo mi. Chrstol si do ksichtu studenú vodu z dlaní a pozorujúc kvapky stekajúce po brade študoval svoju tvár.
- ešteže také veci nie sú napísané na čele. Ak budem držať hubu. Život pôjde ďalej a nikto si nevšimne, že mi švihlo.
Do včera sa Bohdan považoval za racionálne zmýšľajúceho pokrokového človeka. Tiež si o sebe myslel, že ho máločo vyvedie z miery. Ale to sa sústreďoval asi len na politiku, moderné umenie, absurdnosti sexuálneho života, čiernu kroniku v novinách a pani odnaproti, ktorá má záclony zviazané do uzla a balkón zaplnený pokrčenými pet - fľašami. Rozhodne sa jeho zamyslenia nevzťahovali na okrídlené bytosti o ktorých počul naposledy keď ho stará mama v detstve nútila pred spaním odriekať modlitbičku k svojmu strážničkovi. Jeho úvahy prerušilo zazvonenie pri dverách.
- Došľaka. Je to pravda. Spomenul si na slová svojho „doteraz priateľa“ Amira, ktorý sľúbil, že príde pre nich skoro ráno. Že musia odísť. Vystrašene buchol po vypínači svetla a v tme si veľmi želal aby to bolo všetko inak. Aby bol Amir jeho priateľ ktorého pozná už osem rokov a nie nejaký anjelský agent, ktorý ho má strážiť. Aby sa zobudil z tohto šialeného sna a zaneprázdňoval sa len pokusmi zmierniť skutočné bolesti hlavy po včerajšom skutočnom pive. Vtom vrzli balkónové dvere a ozval sa Amir.
- Tereza je ešte mimo?
- Niééé. Zobudilo ma Boďove čvachtanie. Odpovedal namrzený prispatý hlas z obývačky.
Amir zamieril za hlasom, no zastavil sa v chodbe a pozrel na mĺkveho Bohdana v trenkách v tmavej kúpeľni.
- A Ty čo tu medituješ potme?
- čo si dočerta zač? Prudko zareagoval Bohdan.
Vyletel si
na balkón? Vysvetli mi ten včerajšok! To čo si mi potom povedal mi nejde do
hlavy. Gánivo hľadiac
sa dožadoval Bohdan objasnenia vecí.
- Pokoj chlape. Poznáš ma . Som ten istý, ktorého si poznal toľko rokov. Nič sa nezmenilo. Len si nevedel všetko.
- Tak mi povedz to všetko!
- Nehysáč! Dáme kávu a vysvetlím Vám to. Teraz je to už jedno.
Amir obrátil hlavu k rámusu z prevrátenej stoličky v obývačke.
- Tera? Si v pohode? zasvieť. Nestraš tam.
- Keby som doprtky vedela kde je vypínač. A vraj „nestraš“ ...šomrala napodobňujúc Amirov hlboký hlas....no Ty mi máš čo hovoriť. Mne krídla z hrbu nerastú.
Keď o desať minút sedeli všetci okolo kuchynského stola so šálkami horúcej kávy, Amir sa opýtal.
- Viete niečo o anjeloch?
- Dovčera som o nich vedel že neexistujú. Odvrkol Bohdan
- Si sprostý? A kto myslíš, že nás chráni? A kto sa stará o kvietky a stromy?Nečítal si bibliu? Rokričala sa Tereza vezmúc popretie anjelských bytostí ako útok na vlastnú osobu. Obidvaja vedeli, že je zažratá do nevysvetliteľných myserióznych javov, veštenia, tarotových kariet, zázračných amuletov, kabaly a všetkého čo ponúkalo aspoň trochu tajomna a že je schopná veriť v laktibradu, víly, ježibabu a pri uváženom množstve faktických argumentov aj v elfskú kráľovnú Galadriel.
- sklapni! Prerušil ju Boďo rázne a s vážnou tvárou sa opýtal Amira.
-Kto bola tá žena a tí dvaja v kutniach? A kto si Ty?
- Tá žena je Naamah Noema. Je to anjel. Padlý anjel. Tí dvaja čierni čo boli s ňou tiež. A anjel som aj ja. Aj tak nás môžete pomenovať. Aj keď Naamah sa viac páči ak ju nazývajú bohyňa.
- nazývajú? Nechápavo sa opýtala Tereza.
- ľudia nám dávajú rôzne mená. Sme tu po celý čas existovania ľudských bytostí. Niektorí nám hovoria anjeli, niektorí bohovia, iní démoni, duchovia, dokonca aj mimozemšťania. V histórii ľudstva máme veľa mien. Sme však stále tí istí. Len v iných kultúrach, v iných národoch nás ľudia nazývajú inak. My sa nazývame angelim. Ak ste už počuli o anjelských chóroch, tak my sme na najnižšom z deviatich stupňov. Vieš o tom niečo? Spýtavo sa ponad šálku pozrel na podozrievavého Bohdana.
- dačo už hej. Učili sme sa to na nábožku. To ma zaujíma. Zahlaholila netrpezlivo Tereza vôbec sa nerozpakujúc nad tým, že práve jedna z tých mocných nadprirodzených bytostí o ktorých chce počuť je samotným rozprávačom.
Chóry sú niečo ako anjelské úrovne. Ako som povedal, je ich deväť. Tri triády. Tie najvyššie anjelské bytosti so zemou a ľuďmi nekomunikujú. Ich robota je len plesať, vyspevovať, hopkať okolo najvyššieho a oslavovať ho. Tie nižšie stupne majú rozdelené úlohy. Riadia pohyby hviezd, planét, striedanie ročných období ovládajú živly, počasie a tá najnižšia triáda, to sme my. Našou úlohou je ľudstvo. Niečo ako správa zeme. Najvyšší v našej kategórii sú kniežatá, pod nimi sú archanjeli. A pod nimi sme my. Anjeli. Ale aj medzi nami sú kasty. A aj rôzne odchýlky. Ako napríklad tí dvaja s Naamah. Neboli to anjeli. Aspoň jeden určite nie. Predpokladám, že to bol nejaký zbastardený Eliud.
- som sa skoro dosrala, keď vytrčil tie pazúre. Potvrdila s vážnou tvárou Amirovu nechuť k nemu aj Tereza. Bol to Lucifer? Zvierajúc šálku očakávala s obavou odpoveď.
-Kdeže. Z Lucifera by si dosrala naozaj. Ak by si vôbec prežila jeho prítomnosť.
Lucifer je iná trieda. Ešte kedysi dávno, keď ľudstvo bolo v plienkach sa stalo, že jeden z kniežat, Lucifer, nositeľ ranného svetla, regent slnka sa vzpriečil najvyššiemu, pretože ho urážalo byť v hierarchii sveta menej ako človek. Išlo o to, že sa mu mal raz v budúcnosti pokloniť a svojimi schopnosťami mu slúžiť. Pri jeho obrovskej moci a dokonalosti ho to samozrejme dožralo a urobil v nebi revolúciu. Mnoho anjelov sa pridalo na jeho stranu. Vzbúrili sa a zaútočili na najvyššieho. K nemu sa ale ani nedostali. Premohli ho napodiv nižší pôvodne jemu slúžiaci archanjeli so svojimi vojskami na čele s Michaelom. Títo vyprášili Lucifera, z neba. Ten bol tak nasratý, že sa premenil na draka a chcel vykynožiť všetko živé na zemi. Archanjeli ho ale zahnali niekam do hlbín a tam si vytvoril svoje kráľovstvo.
- Tio som čítala v biblii skočila mu do reči Tereza. A viem aj , že tí čo s nim bojovali
padali ako hviezdy na zem a ostali Tu.
- Ano dá sa povedať, že to bolo tak. A Pre svoju opovážlivosť prišli nielen o svoj domov a stali sa tak vyhnancami, ale prišli aj o niečo pre nich veľmi dôležité. O akúsi životnú iskru ktorú dostali pri stvorení od najvyššieho. Bytie bez nej je utrpením a tak sa snažili nahradiť ju „iskrami“, ktoré v sebe nosia iné stvorené bytosti. Kedysi boli veľmi živelní a zabíjali ľudí i zvieratá rad radom, aby sa aspoň čiastočne mohli zasýtiť ich „iskrami“. Ale keď sa stalo, že pomaly vyhubili všetko živé, pochopili, že sa budú musieť správať sofistikovanejšie, ak chcú mať z na zemi trvalejšiu perspektívu. A tak sa medzi ľudí infiltrovali, prestali ich hromadne kynožiť a viac sa starali o to, aby ich proti sebe štvali a úžitok mali už aj z toho, že si ľudia sami robili zle a vysávali tak so seba stvoriteľské iskry vďaka ich systematickému negatívnemu pôsobeniu. Keď to najvyšší videl, poslal na zem anjelov, Strážcov, ktorí mali za úlohu ľudí chrániť pre týmito zlými vplyvmi a znížiť šance ovládnuť svet Luciferovi. Keď starý drak videl, že mu najvyšší kazí jeho ničiteľské úmysly, spolčil sa s jedným zo Strážcov a pôsobením na jeho márnomyselnosť ho dostal na svoju stranu. Ten anjel sa volal Azazel. Bol to veľmi silný a krásny anjel, ktorý poznal mnohé z tajomstiev vesmíru. Svoje vedomosti ale použil na naplnenie Luciferovho plánu. Naučil pozemské ženy krášliť sa, dal im hudobné nástroje, mužov zasvätil do metalurgie, výroby zbraní, naučil ich obrábať zem, ale tým ich naučil aj rozdeľovaniu zeme, hraniciam. A tak aj svárom. O jeho altruizme viete z legiend keď fungoval na svete ako Prométeus. To že naučil ženy výrobe skrášľovadiel, farbeniu látok, malo však aj ďalšie dôsledky. Strážci, keďže trávili všetok svoj čas dozeraním na ľudí, na ich pohodu , sa zaľúbili do smrteľných, Azazelovými šminkami a pestrofarebnými šatami skrášlených žien. Jednoducho podľahli ich čaru a začali si ich brať za manželky a plodiť potomstvo. Niekto by mohol namietať, čo mohli dokonalé bytosti vidieť na biednych ľudských ženách, ktoré nevynikajú ani krásou ani schopnosťami na anjelskej úrovni? Ale na ich obhajobu musím povedať, že Strážcovia dostali pre naplnenie svojej strážnej práce aj niečo, čo je podobné s ľudskou empatiou . Boli lepšie vybavený rozumieť ľudským tvorom ako archanjeli alebo aj iné vyššie bytosti z anjelských chórov. Na to, aby mohli ľudí chrániť a rozumieť im, museli sa sami stať im podobnými. A v tej podobnosti samozrejme aj neimúnnymi voči ľudským citom a pudom. Vodcom anjelov, ktorí sa rozhodli spojiť svoje životy s pozemšťankami bol Amizaras. On a asi dvesto dalších sa rozhodli žiť životom manželov a otcov. To sa ale nestalo. Aspoň nie tak ako si to predstavovali. Potomstvo ktoré splodili neboli ľudia ani anjeli. Každý anjel podľa svojich schopností a úrovne plodil buď Giborim, obrov ktorí vynikali silou a potrebou skántriť všetko živé v dosahu ich veľkých ručísk, Nefilim ktorí mali anjelské schopnosti ale boli ...ehm...poviem o nich neskôr a Eliud, bytosti, ktoré by ste mohli prirovnať k upírom alebo kadejakým príšerám a mutantom z hororov. Živia sa tiež ľudskou krvou. Fuj. Myslím, že aj ten včerajší s Naamah bol jeden z nich.
Keď sa zem zaplnila týmto potomstvom, nahneval sa najvyšší, že ničia to, čo o n stvoril a poslal na zem potopu. O nej viete. Bola to tá, ktorú prežil len Noe so svojou rodinou. Tá mala spláchnuť všetky tie príšery. Nestalo sa tak ale celkom. Poslal teda troch mocných archanjelov so svojimi vojskami aby urobili na zemi poriadok. Rafaelovi Kázal chytiť Azazela a prikovať ho k skale. Ale ako viete neskôr ho Giborim Herakles vyslobodil. Gabriel so svojimi vycvičeným zabijakmi, ktorých nazývajú Erelimovia, mal zlikvidovať každého potomka Strážcu. A Michael keďže je najmocnejší so všetkých archanjelov má na starosti zajať všetkých padlých Strážcov.
- Herakles bol Giborim? Zenchutene trepla šálku na stôl Tereza. A ja krava som ho uznávala.
- Ak sa začítaš do dejepisu a spočítaš si dva a dva, budeš znechutená veľmi často nad tým, že
Že mnohí bohatieri, ktorí sú hrdinami národov nemajú až tak čisto ľudský pôvod.
- Prestaň mi také rozprávať!
- O.K. Poteší ťa aspoň keď Ti poviem že aj Goliáš, čo vyfasoval od malého Dávida bol
Giborim?
- A kto si Ty? prerušil dialóg Bohdan tvrdo sa opýtajúc .
- Som anjel.
- padlý anjel?
- nie celkom.
- Akože nie celkom?
- Neobcoval som nikdy s pozemskou ženou a tak som nenaplnil ani podstatu definovania padlého Strážcu. Nevzbúril som sa proti najvyššiemu a tak nie som ani ako padlá hviezda služobník Lucifera. Nerobím však ani to čo by som robiť mal a tak som istým spôsobom rebel. Ale nie až taký veľký, aby som zaujímal Erelimov, alebo frustrovaných archanjelov alebo ich slúžiacich anjelov, či tie príšery Eliud. Nezaujímam nikoho. Zrejeme len môjho nasratého šéfa Malika. Som jeden z devätnástich anjelov, Malikovych pomocníkov. Mojou úlohou bolo pri bráne Dźeheny odpovedať trpiacim dokedy budú v pekelných ohňoch, ak sa v tej bolesti pozabudnú. Samozrejme opakovane som omieľal „naveky“. „naveky“..... Toto ma však naozaj nudilo. A zdrhol som. Teraz zrejme Malik okrikuje tých úbožiakov sám a nadáva pri tom aj na mňa.
- Ty kokso, ved ty si čert!. Normálny pekelník. Ma prekotí z toho. Nevychádzala z údivu Tereza
- Takže nie si naozaj synom iránskeho diplomata? To čo o Tebe vieme, je odrb? Nenarodil si sa o štyri roky skôr ako ja? Koľko máš vôbec rokov? zamyslene sa opýtal Bohdan.
- Privlastnil som si perzskú národnosť, pretože len oni mali ku mne dosť úcty a zahrnuli ma aj do svojej mytológie. A Nemám roky. Ja som sa nenarodil.
- A Čo tu robíš? Myslím tu na zemi? A tu s nami?
- Som Tvoj strážca.
- Čo?
- Nepočúval si o čom som sa rozprával z Naamah?
- Počúval, ale nerozumel som ani hovno. Vravel si že nie si strážca.
- Nie som. Som len niečo ako strážca. Tvoj strážca.
- Prečo ako niečo? Prečo Si iný strážca ako ostatní strážni anjeli?
- Pretože Ty anjela strážneho nemáš. A tak ma Tvoj otec požiadal aby som Ťa chránil ja.
- Môj otec?
- Áno, Tvoj skutočný otec?
- Čo to trepeš? Viem kto je môj otec.
- Bol si hluchý keď hovorila Naamah Noema? Tvoj otec je Samjaza!
- Kto?
- Amizaras. Alebo aj Samjaza alebo Šamichaza. Môžeš ho volať ako chceš. Má mnoho mien Je vodca padlých strážcov. Je to najmúdrejší a najmocnejší zo všetkých padlých anjelov. Ešte aj starý drak má k nemu dosť úcty a necháva ho vládnuť vo svojom kráľovstve s manželkou Lilith, kým on chrní v nejakej sopečnej jaskyni. Si jeho potomok. Tvoje meno je Bogdariel a ja Amiriel ťa chránim.
- Ale chod do riti.Toto nebudem počúvať.
Amir zvážnel a zadíval sa na sediaceho chalana. V kuchyni akoby náhle zavládlo až desivé ticho. Bohdan si vybavil v mysli ten zvláštny pocit, ktorý zažil včera v uličke a aj hrôzu, ktoré to obrovské ticho spôsobilo v jeho duši. Amir sa zdvihol zo stoličky. V tom šere neónky kuchynskej linky pôsobil ako obor. Naklonil sa ponad stôl a vážne prehovoril hlbokým hlasom. V tichu zneli jeho slová ako dlhý uder hromu. Tereza zjajkla, Bohdan pozrel na priateľa už inak a revoltu v jeho očiach vystriedala bázeň.
- Nemusíš počúvať to čo hovorím. Nie je mojou povinnosťou objasňovať Ti čokoľvek. Mojou úlohou je chrániť Ťa. A ty to budeš odteraz rešpektovať. Kým tvoj otec nerozhodne inak. Si nefilim. Každý z Erelimov túži po tvojom zabití. Nemáš na výber. Tvoj otec nie je najvyšší, ktorý ponúka slobodnú voľbu. On žiada absolútnu poslušnosť. Ak nechceš umrieť ešte tejto noci, podriadiš sa!
Mám dosť... prerušilo napäté ticho Terezine údivné zašepkanie. Akoby jej až teraz došlo, že nie je svedkom rozprávania nejakej legendy, ale udalostí ktoré sa naozaj pred tisíckami rokov stali a súčasťou ich dôsledkov sa stáva aj ona sama. -Toto mi Magda neuverí.
- si píš že Ti neuverí. Uškrnul sa už pokojný Peržan. V najlepšom Ti odporučí psychiatra. Ale už dosť milí priatelia. Dvíhajte zadky. Slnko už vyšlo. Vyrážame do hôr. Zavelil Amir.
- čoó? Aj ja? Vypleštila oči Tera.
- už nemôžeš ostať v tomto meste. Ten smradľavý upír včera z Teba tak slintal, že sa určite vráti. Si pre neho ako bublinková čokoláda. Neodolá Ti. Nie si v bezpečí. A ja nemám čas čakať tu na neho s Tebou. Musíme odísť, takže Ty pôjdeš so mnou. Máme pred sebou dlhú cesta. Týmto uzavrel debatu, sklonil sa k chladničke a začal jej obsah prekladať do malého ruksaku. – ešte sa musíme zastaviť niekde na chlieb. ..A zoberte si aj niečo teplé na oblečenie. Neviem, kde všade budeme musieť ísť.
O polhodinu už sedeli nabalení v Amirovom aute a smerovali na východ do hornatej chránenej oblasti navštevovanej len turistami a ochrancami prírody. A občas aj pytliakmi a zlodejmi.
- Kam ideme? Ozval sa namrzene zo zadného sedadla Bohdan, ešte stále nezmierený s udalosťami posledných desiatich hodín.
- Do jednej jaskyne. Je tam priechod. V žiadnom pozemskom jazyku to nemá meno a ani neviem ako by som to povedal. Je to niečo ako vchod do medzipriestoru a bezčasu. Potrebujeme sa dostať tam, aby sme neexistovali v reálnom čase a ani v reálnom priestore. Tu to bude teraz nebezpečné. Tam aspoň získame čas a dozvieme sa aj čo sa stalo. Mám podozrenie, že to nebude celkom tak ako nám povedala Naamah. Hlavne by bolo dobré zistiť, kto do tej knihy zatiaľ čumí. Doložil akoby pre seba Amir.
- Do akej knihy? Opýtala sa Tereza zbierajúc rozsypané chrumky pod sedadlom.
- Fakt. Aká je to kniha? O čom to včera hovorila tá exotická fešanda? Naklonil sa zozadu s nečakaným záujmom Boďo a oprel si lakte o opierky hláv predných sedadiel. Tereza na neho strmo zazrela spod nadvihnutého obočia ľavého oka a opovržlivo sa opýtala.
- fešanda? Mi prosím ťa vysvetli čo bolo fešné na tej openiažkovanej archaickej netopierke? Mala som z nej koprivku. A ked si pomyslím na tých kuntniakov za ňou. A keď tomu jednému vyliezli tie pazúriská. A ten druhý....zvučný amirov smiech prerušil Terezine výlevy. Prestaň Terez. Keby ťa tak Naamah počula.
- noačo? Poviem to aj jej. Urazene obhajovala svoj názor na bohyňu podráždená, chrumkami obsypaná Tereza.
- Nič by si jej nepovedala. Rovnako ako včera. Uškrnul sa už uvoľnenejší Bohdan.
- a čoho je to vlastne bohyňa? Dorážala ďalej sebavedomo Tereza.
- Je to anjel necudnosti a smilstva.
- Čoho? Opýtal sa so zdvihnutým obočím Boďo. To aj takí sú?
- Ešte budete prekvapení akí všelijakí sú. Usmial sa Amir a dodal. Jej dcéru Agrat bat Mahlat považujú za pramatku prostitúcie. A jej syna Ašmodaja za boha žiadostivosti a hnevu. Má inak na starosti aj manželské hádky a závislosti. Dodal opovržlivo Amir.
- Mám dosť vydýchla údivom Tereza s chrumkou pritlačenou na perách.
- A o akej knihe to Naamah hovorila? Zopakoval svoju predchádzajúcu otázku Boďo.
- hmm... zamyslel sa Amir. Je to kniha ktorú napísal Raziel. Anjel z tretieho chóru trónov. Volá sa po ňom. Sú v nej zapísané všetky tajomstvá vesmíru. Kniha obsahuje umelecky v obrazoch a znakoch zašifrované texty, ktoré ani samí anjeli všetky celkom nechápu. Sú v nej aj recepty na tvorenie magických predmetov. A dajú sa v nej pozorovať ako v zrkadle všetky živé bytosti. A to už je veru poriadna pecka.
- To teda je. Pritakal Boďo predstaviac si možnosť vidieť kohokoľvek v ktorejkoľvek chvíli. Tereza len mlčky so široko otvorenými očami prikyvovala.
- Len málo Anjelov ju malo v rukách. Pokračoval šoférujúc Amir. A ľudí ešte menej. Prvý ju mal Adam. Dostal ju ako útechu, keď bol vyhnaný z raja. A potom ju čítal Henoch, jeho pra-pra-pravnuk a vraj aj Noe staval svoj koráb podľa nej. Neskôr ju mal ešte nejaký Eleazar ben Juda. A už asi nikto viac.. A z archanjelov viem o Urielovi, Michaelovi, Gabrielovi a Fanaelovi a z padlých anjelov Azazel a Tvoj tato Samjaza. Preto sa tým dvom z anjelov nikto chochmesom a mocou nevyrovná. A Samjaza sa vraj dokonca s nejakými informáciami z knihy podelil aj s kráľom Šalamúnom. Zrejme preto sa ten stal najmúdrejší zo všetkých ľudí a dokázal sa tak „nabaliť“. Amir si založil okuliare, sklopil tienidlo a pokračoval ...Knihu doteraz strážil Metatron a jeho dvaja pomocníci. Ale ako Naamah povedala, niekto ju šľohol. A to je fakt sračka. Big Brother a všetky tie reality a peep show sú proti pozeraniu na svet cez knihu Raziel nevinné ako pozorovanie akvárijnych rybičiek. A to nehovorím o moci tvoriť nebezpečné magické predmety a iné divy, ktoré kniha dokáže. Musí sa rýchlo nájsť. Tým že si Samjazov syn Ti hrozí nebezpečenstvo väčšie ako ostatným potomkom padlých anjelov.
- Prečo? Skočil mu rozhorčene do reči Boďo. Vôbec tomu nerozumiem. Prečo by ma mal niekto zabíjať? A prečo mi furt nahováraš, že môj otec je nejaký Samjaza? čo s tým mám dočerta ja spoločné? Stupňoval sa v chlapcovi srd. Čo tu doriti haluzíš? Do čoho si ma to zatiahol? Dnes som mal ísť na preteky. Nie sa driapať do nejakej hlúpej medzipriestorovej jaskyne a starať sa kto ukradol čarovnú knihu! Doriti...doriti... úderom päste do sedadla vystupňoval nahnevaný prejav zmätený Bodo. Do riti...rázne sa oprel sa o zadné sedadlo, chytil sa prstami koreňa nosa, zavrel oči a len napínanie lícnych svalov dávalo tušiť ako v hneve silno zatláča zuby do seba a bojuje so sebaovládaním.
Amir zastavil auto na krajnici, otočil sa k Boďovi, a skladajúc si z očí okuliare prehovoril.
- neviem čo by som mal povedať. Ako Ťa upokojiť. Viem, že je to na Teba takto naraz veľa, ale ver mi, že keby som mohol, tak ťa od toho uchránim. Tak ako som to robil doteraz. Nemôžem za to. A ani Ty nie. Môžem Ti len povedať, že Ti neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť a naučiť sa s žiť s tým kto si a aký si a hľadať cestu, ktorá Ťa naplní. Doteraz si bol obyčajný chalan, ktorého baví futbal, blues, pivo, letné festivaly, atletika a púšťanie slín na ľudí z tretieho poschodia. Od včera vieš, že si potomok jedného z najmocnejších anjelov. A asi to nie je žiadna výhra, ale nič s tým nenarobíš. Skús to zobrať z tej lepšej stránky. ...zakončil úškrnom a potľapkaním Boda po pleci Amir. Otočil sa, naštartoval a doložil. To, že sa dnes nestaneš majstrom republiky vo vrhu oštepom nech ťa neserie. Máš najmocnejšieho tata zo všetkých živých na celom svete. A možno si aj niečo po ňom podedil. Vtom sa k Boďovi obrátila Tereza, zamyslene sa na neho pozrela a nechápavo sa spýtala
- Tvoja mama to fakt robila s čertom?
- Bóže Tera ...Ty si ale krava.... Zagúľal znechutene očami Amir a tlačiac na plyn a nahnevane zahundral... Keby si videla čerta, nikdy by si tak sprostú otázku nepoložila. Čert je malý smradľavý eliud, ktorý má IQ trilobita, preťahuje horské kozy a živí sa ich bobkami. Otočil sa k červenému Bodovi a vážne prehovoril.
Tvoja mama na sto percent ani netušila v čase tvojho počatia, že nie je so svojim manželom. Amizaras má veľkú moc. Dokáže naozaj divy. Vie urobiť, že veci vyzerajú inak ako v skutočnosti sú.
٭
Po štyroch hodinách jazdy zastalo auto na malom parkovisku neďaleko železničnej stanice v dedinke Stratenej ďaleko od miest a ich ruchu.
- Sme na mieste. Ďalej sa ide peši. Zahlásil Amir, vystúpil z auta a otvoril kufor. Pri podávaní batohov svojim spoločníkom vysvetľoval.
- Musíme sa dostať hore za sokolie skaly, a ukázal na strmý kamenistý kopec začínajúci asi pädesiat metrov za poslednými domami. Potom až k havraniemu vrchu. Tam sú jaskyne. A jedna z nich je tá naša. Bohdan otrávene pokrčil čelo a urobil grimasu, vyjadrujúcu jeho nechuť trepať sa do strmého svahu. Tereza naopak, zatlieskala a radostne zvolala.
- Jéééj, ved ja to tu poznám. Boli sme tu pred piatimi rokmi. Tam hore sú praveké jaskyne a bývajú tam také veľké páskované myšky. Ukradli mi horalku keď som spala. A blikajúc očami na svojich spoločníkov očakávala rovnaké nadšenie pre výlet ako prežívala sama.
- Ty si tuším živý amulet dobrej nálady a nepokaziteľnej radosti. Zasmial sa Amir.
- Alebo nepochopenia situácie. Sarkasticky dodal Boďo upravujúc si popruhy rukasaku a bez čakania vykročil k hore. Tereza sa s úsmevom a Amirom za sebou pobrala za ním.
Po dvojhodinovom strmom stúpaní sa terén začal pomaly vyrovnávať. Ihličnaté stromy postupne vystriedali zmiešaný les, chôdza nebola taká namáhavá a pseudoturisti vďaka redšiemu podrastu mohli viac pozornosti venovať aj krásnej horskej prírode a nielen sledovaniu svojich krokov so sklopenou hlavou. V diaľke pred nimi sa v miernom svahu týčila Havrania skala.
- O chvíľu sme tam povzbudivo komentoval rozsiahly výhľad Amir. V tom periférne zaregistroval pohyb v neďalekých skalách napravo od nich. Bola to pár metrov vysoká hromada veľkých balvanov. Dosť široká a tak sa mohlo za ňou skrývať čokoľvek. Zviera, človek.
- Počkajte. Prerušil vykračovanie Amir a presunul sa na čelo skupiny. Hneď ako to urobil, spoza balvanov vyšli dve postavy v tmavých dlhých habitoch.
- Pozrime sa. Naši včerajší kamoši. Mľaskol nespokojne Amir. Hneď ako ich Bohdan zbadal pocítil v dlaniach rovnaké mravenčenie a uvidel aj hmlistý modravý opar ako včera. Viac ho ale znepokojili vzdialené postavy, ktoré sa odskokom odrazili od zeme a leteli rovno na nich. –Bežte preč, skríkol ich veľký priateľ. Rýchlo!
Krídla ktoré sa u letiacich postáv objavili hneď po odrazení Terezu vyviedli z miery tak, že zvrieskla, otočila sa začala utekať aj bez Amirovho povzbudenia, potkýnajúc sa o nízky borievkový podrast. Boďo chvíľu váhal, či sa rozbehnúť za ňou alebo ostať s Amirom a postaviť sa dvom hrôzu naháňajúcim letiacim bytostiam. Keď však videl ako z Amirovho chrbta vystrelil pár obrovských tmavošedých krídel a z dlaní mu vyleteli dve zakrivené šable, otočil sa a trielil za Terezou. Nemusel bežať dlho, pretože tá sa v panike potkla a spadla medzi borievkové kríky. Sedela tam roztrasená s vytreštenými očami a rukou si zapchávala ústa. Boďo sa zastavil nad ňou a otočil sa. Dva tiene sa vrhli na Amira. Tesne predtým ako by doskočili na neho, Amir sa odrazil a vyletel im v ústrety so šabľami namierenými priamo na nich. Zrejme to očakávali, pretože roztiahli krídla, mávli nimi, čo ich hneď spomalilo a dalo im šancu zaujať obranný postoj a čakať na Amirov útok. Nepredpokladali však rovnako ako prizerajúci sa Bohdan, že Amir tesne pred zrážkou zmení bojovú taktiku. Urobil prudké salto a namiesto útoku šabľami zo spodku dostali od prevracajúceho sa akrobata nečakané rany koncami krídel priamo do tvárí. Ten okamih zmätenia stačil Amirovi na to, aby sa dostal dvomi prudkými mávnutiami nad nich a zaútočil šabľami zvrchu. Boďo videl ako pravou rukou sekol po pazúrnatom Eliudovi. Zasiahol ho do ramena, ktoré natiahol za ním. Poranený tvor zaškrečal a vyhol sa ďalšiemu boju kotrmelcovým pádom smerom k zemi. Amir zatiaľ rúbal cvendžiacimi šabľami do brániaceho sa Anjela, ktorý to určite nečakal, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mienil vzdať tak rýchlo, ako jeho uškrečaný spolubojovník. Eliud dopadol na zem a držiac sa za ranu z ktorej sa tlačila tmavočervená hustá krv, sa zúrivo obzeral, až nakoniec našiel objekt do ktorého zabodol svoj zrak a znova sa odrazil k letu. Dlhý skok namieril rovno na miesto kde boli Bohdan s Terezou. Roztiahol pred seba obrovské ruky s dlhými nečistými nechtiskami, škaredo zavyl a mávajúc veľkými čiernymi krídlami sa vrhol na svoje obete. Bohdan chcel v úľaku cúvnuť, ale rovnako ako Tereza aj on sa zakvačil nohou do splete černičia a hľadiac vytreštenými očami na približujúcej sa príšery padal vedľa Terezy. Zľaknutie z doťahujúcich sa pazúrov čierneho letiaceho Eliuda v ňom ešte v poslednom okamihu zobudili obranný reflex a švihol pred sebou rukami chrániac si tvár. Z dlaní mu vtedy vyšľahol modrastýý prúd akoby nejakej aury ktorá ho obostrela. Ležiac vedľa svojej kamarátky si uvedomil, že aura pôsobí ako ochranná bublina a obidvaja videli ako do nej démonická príšera tvrdo narazila. V mieste dotyku s ňou nastali výboje, akoby malé výbuchy a bolo zrejmé že to Eliudovi veľmi ublížilo, pretože škaredo zakvílil a rýchlo sa od oparu gule vzďaľoval. Neodletel ale ďaleko. Po pár mávnutiach popálenými krídlami Eliud znova zaškrečal, zastal vo vzduchu a v strašidelnom chrčaní, ktoré sa mu dralo z hrdla bolo okrem prekvapenia a bolesti aj pochopenie blízkeho konca a strach. Pazúrnaté monštrum posledný krát vydalo zo seba škrek, v letku sa prudko otočilo a dopadlo pár krokov od dvojice. Eliudovo telo v kutni sa rozplynulo a Bohdan s Terezou neodtrhli oči od tmavého tieňa, ktorý sa zdvihol nad miestom , kde ležala zakrvavená modrým plameňom dohorievajúca kutňa. Náhle sa tieň zmrštil do malého akoby dymového chumáča a prudko vyletel k nebu.
- A to je čooo? Zakvílila spýtavo Tereza....
-viem ja ? Odpovedal nechápavo sa tváriaci Bodo. Ked chumáč stratili z dohľadu, pozreli smerom k bojujúcim anjelom. Obidvaja bojovali na zemi. Nepriateľský anjel dorážal krátkym mečom do Amira a ten tvrdo odrážal útoky svojimi krivými šabľami. Nebojovali však len kovom. Bytosti z iného sveta bojovali celým svojim telom. Amirova zlatistá aura pri dotyku so zeleným svetlom protivníka akoby explodovala v každom okamihu keď do seba narazili krídlami alebo ktoroukoľvek časťou ich titanských tiel. Využívali v snahe premôcť nepriateľa všetky možné štýly, ktoré by si mohol prizerajúci sa Bohdan fandiaci bojovým umeniam vôbec vymyslieť. Nepoužívali len thajské kopy, čínske premety či japonský spôsob použitia mečov. Okrem brazílskej kapuery ho udivila aj prepracovaná technika boja krídlami. Boli to rýchle údery podobné kung-fu. Akoby nejaká kata pre boj krídlami Veľké perute slúžili v boji ako dlhé palice, meče, bodce a ochranné štíty zároveň. Tereza si v údive nad Amirovou schopnosťou udrieť protivníka v rýchlom slede za sebou na jedno miesto do hrude kopom kolenom, v otočke rukoväťou šable, hneď na to lakťom a vzápätí dvoj úderom obidvoch krídel, nevšimla, že sedí v mravenisku. Zjajkla uvedomiac si štípance v rovnakom okamihu ako prudké Amirove údery odhodili zelenkavo žiariaceho anjela na skalu medzi nízkymi borievkami. Kým sa vzpamätal, Amirovi stačilo jedno mávnutie krídel aby skočil na svojho protivníka, pritlačil mu koleno na ruku s mečom, k jeho hrdlu ostrie šable a prudko mu dýchajúc do tváre vyhŕkol otázku.
- Čo to má byť? Prečo po nás ideš? Nie si predsa Erelim. Hovor o čo ide ak sa nechceš stať démonom ako Tvoj pazúrnatý kamoš. Priložil mu zbraň bližšie ku krku a malý výboj spôsobil ležiacemu anjelovi na krku popáleninu. Ten bolesťou sykol, zatisol zuby a odvrátil hlavu v smere v ktorom rýchlym krokom prichádzal Bohdan s Terezou.
- To kvôli nemu. Ukázal vystrčením brady na približujúcu sa dvojicu porazený anjel
- zlož zbraň, vyklop čo vieš a pustím Ťa Odmerane povedal nahnevaný Peržan.
Anjel rezignovane zavrátil hlavu dozadu, jeho meč sa rozplynul.
-Naamah nám ho prikázala zabiť. Neviem prečo. Nestarám sa o jej pletky. Vždy sú v tom milenci alebo politika. Nie je prvý koho som odpratal. Stačí mi, že sa vie dobre odmeniť. Uzavrel to uškŕňajúc sa Anjel.
- Tentoraz si sa ale mal starať. Opätoval úškrn Amir. Ten chlapec je Samjazov potomok. Nežnosti tej krásavice Ťa vyjdú poriadne draho ak sa o tom jeho fotrík dozvie.
- Viem kto je to. Naamah mi to povedala. Takých nič netušiacich a ničnevediacich bastardov má Samjaza veľa. Ani on sám nevie koľko a s kým ich splodil. Opovŕžlivo odvetil a dodal. No nefandi si. To Naamah má tu knihu. Pomocou nej odrovná aj Samjazu. Nedal sa Anjel.
-To ti povedala? Prekvapene sa opýtal Amir a znovu priblížil svoju šabľu nebezpečne blízko ku krku.
Spojila sa s Ašma Devom. Pokračoval popálením vydesený anjel.
- S kým? Vstúpil do rozhovoru práve prichádzajúci Bohdan.
- S Ašmodajom. Jej synom. To je ten, čo som Ti ho spomínal v aute. Ašma deva je jeho perzské meno. Po otcovi tvojim nevlastným bratom. Akoby ospravedlňujúco dodal Amir a rozprával ďalej. Už dávno má zálusk prevziať Samjazovu moc. Zrejme sa mamička rozhodla synčekovi k vláde dopomôcť.
Prečo? strmo sa o opýtal anjela .
Neviem. Hovorím, že sa nestarám. odfrkol
Strať sa. Povedal Amir a uvoľnil zovretie. Prekvapený anjel sledujúc Amirove šable, neveriac či si to mocný bojovník nerozmyslí, štvornožky sa snažil čo najviac vzdialiť, prevaľoval sa černičím. Keď bol pár krokov od nich, roztiahol čierne krídla a mocnými mávnutiami sa od nich vzďaľoval.
-Čo to všetko znamená? Opýtal sa Boďo.
-Znamená to, že máme veľmi málo času ak chceme zabrániť katastrofe.
-Akej katastrofe?
-V poriadku. Vysvetlím ti to takto. Nadýchol sa Amir a začal.
- Naamah sa vlastnením knihy Raziel môže stať veľmi silným protivníkom Smajazu, ktorému moc nad niektorými záležitosťami na zemi dal do správy sám Lucifer. Ak má Ašmodaj naozaj ambície prevziať túto moc a Naamah ho podporí, začne medzi Angelim vojna, ktorá škaredo zasiahne aj ľudstvo. Vždy to tak bolo. Vaše vojny, epidémie, prírodné katastrofy sú len dôsledky mocenských pletiek v podsvetí.
-A prečo jej máme zabrániť my?
-Preto lebo o tom vieme a týka sa nás to. Teba dupľovane. Samjaza mi povedal, keď ma vyslal ako tvojho strážcu, že s tebou v budúcnosti počíta. A je zrejmé, že o tom vie aj Naamah a preto ťa chcela odstrániť. Si prekážka k nastoleniu vlády jej syna. To že to neurobila včera na ulici spôsobilo asi len prekvapenie že ťa strážim ja a zabiť ťa, by nebolo tak jednoduché. Usmial sa samoľúbo Amir a pokračoval. -Poďme do jaskyne. Musíme zistiť viac.
Amir? Oslovil Boďo priateľa. Čo bola taká malá dymová machuľa, ked zhorel ten hnusný upír?
- aha. Videli ste to? To bol démon. Anjeli nemajú duše. Majú niečo podobné. Je to niečo ako duchovna podstata. Anjela možno zabiť. Ale len čiastočne. Len jeho telo, ak má práve nejaké hmotné. Potom sa ale stane tým „dymom“ a je z neho démon. Sú veľmi zlí. A nebezpeční. Ak niečo viete o vyháňačoch diabla, tak to práve takéto duchovné podstaty zabitých anjelov sa im starajú o náplň práce. Odpovedal Amir a ukázal na miesto medzi stromami.
-Tam sú ďalšie odpovede.
Široký otvor do skaly nebol ďaleko od miesta, kde sa bili. Bol dobre ukrytý hustým porastom malinčia a brečtanu blízko havranej skaly. Amir odhrnul zeleň a nechal prejsť Terezu a Bohdana do celkom obyčajne vyzerajúcej malej, asi desaťmetrov dlhej jaskynky. Viedol ich chladným šerom celkom na koniec. Tam zdvihol oči k nízkemu kamennému stropu. Tereza si všimla, že natiahol ruku k malému zvláštnemu symbolu vyrytému v kruhu veľkosti gorazdovej medajle, ktorú vídavala v kredenci svojej tetky. Keď ju Amir prikryl dlaňou, zadná stena jaskyne sa akoby premenila na hmlu a ich veľký priateľ im ticho pokynul aby ho nasledovali do šedého oparu. Pár metrov kráčali hmlou v dlhom tuneli. Ten sa s pribúdajúcimi krokmi zväčšoval až kým neprišli do obrovskej sály s vysokými kamennými stĺpmi napravo i naľavo od nich. Pylóny boli mohutné a tak široké, že by ich ani štyria dospelí muži neobjali . Boli prekvapivo husto vedľa seba, až tvorili akoby obrovský labyrint. A bolo ich azda tisíc. Na každom stĺpe bolo množstvo malých tabličiek. Akoby jedna kamenná čokoláda bola uložená vedľa druhej. A v nich boli vygravírované krásne ale nečitateľné znaky, pripomínajúce runy. A pod nimi menším a oblejším kruhovitým, oveľa úhľadnejším písmom vytesaných viac znakov, ale tie boli pre Terezu rovnako nezrozumiteľné ako väčšina udalostí ich podivnej výpravy. Dievča malo nutkanie pohladiť lem jednej kamennej doštičky v dosahu, ale Amir jej prudko odrazil ruku skôr ako sa jej stihla dotknúť.
- Nechytať sa madam. Snažil sa o vtipný zvrat, ktorý by ospravedlnil jeho hrubé správanie, ktoré Teru popudilo.
- Otvorila by si priechod do iného času a miesta.
- Čo?
- Každá doštička na každom z týchto megastlpov označuje miesto a dobu niekde v minulosti. Stačilo by sa dotknúť a objavíš sa trebárs na dvore kráľovnej Márie Terézie, alebo v Jeruzaleme v čase druhej križiackej výpravy. Alebo vo Vatikáne minulý týždeň. Stačí si vybrať. Teraz keď sme tu, nie sme nikde. Ani čas nejde. Keby si tu bola aj týždeň, vyjdeš vonku z jaskyne presne v okamihu keď si do nej vkročila.
- Ty brďo. Mám dosť. Toto mi Magda neuverí. A je tu aj budúcnosť?
- Nie. Je tu len to čo sa už stalo. Budúcnosť ešte nie. Tá sa práve deje. Spravujú to tu Metatronovi pomocníci. Tí čo im skapala kniha. Sú to nebeskí archivári. To oni zaznamenávajú každy skutok ľudí a všetko čo sa stalo. A dokladajú tabuľky s dátumami a miestami na tieto obrovské piliere. Občas zájdem aj ja do minulosti. Všetci to robia. Myslím anjelov. Ale sieň slúži aj na niečo iné. Tam na konci tejto dlhej chodby sú prechody . do iného sveta. Napríklad ak by si mala potrebu ísť do podsvetia alebo do Valhaly. Môžeš sa tam dostať aj bez umretia tadiaľto. Nie je to ale ľahké. Vchody do iných svetov sú naozaj dobre strážené.
- Čo je Valhala? oýtala sa udivená Tereza.
– nejaká hodovná sieň pre padlých severských bojovníkov či čo. Odpovedal Bohdan namiesto Amira.
- Čoo? otvorila ústa prekvapením Tereza. To máš odkiaľ?
- Neviem. Niekde som to čítal. Ale vraj preto sa kelti dotrepali až sem na naše územia. Vedeli že je tu niekde brána do Valhaly a prišli ju asi hľadať.
Amir nestačil spresniť Bohdanov výklad, pretože v okamihu keď otvoril ústa na konci dlhej, stĺpmi lemovanej chodby sa zableslo zeleným svetlom. Keď sa tým smerom pozreli, uvideli prichádzať Naamah Noemu v sprievode ďalších štyroch démonických Eliudov a veľkou zlatou knihou v rukách.
- Pozrimeže. Naši junáčikovia to prežili. S miernym prekvapením a stále zvodným úsmevom so seba vylúdila prichádzajúca bohyňa všetkých krásou sa živiacich smrteľníčok.
- tí dvaja nedokázali splniť ani takú jednoduchú úlohu? Našpúlila namrzene Naamah svoje krásne červené pery.
- Ale nó. To ma bolí. Zabručal skrúšene Amir a teatrálnym gestom sa chytil za srdce. Maj trochu úcty k mojej márnomyseľnosti a nevrav, že zabiť ma je ľahká úloha.
- Pre tých dvoch chruňov možno ťažká, ale nie pre mňa. A hlavne odvtedy nie, ako som majiteľkou Raziel. Poviem ti Amir, je to úžasné čítanie. Zastala Naamah v polovici chodby a s majetníckou pýchou pohladila chrbát mocnej knihy.
- Prečo to robíš Naamah? Čo sa stalo? Zmenil spôsob svojej reči Amir a s trpkou bolesťou v hlase sa dožadoval odpovede. Nebola si taká mocibažná.
- Veci sa menia. vyhýbavo odpovedala.
- Už nie si Samjazovou milenkou? Opýtal sa Amir a prudko sa jej zadíval do očí. Mocibažná si naozaj nebola nikdy. Ale pomstychtivá si bola vždy. Zunovala si sa mu a preto toľká zášť?
Z toho ako sa zatvárila, bolo Amirovi zrejmé že trafil klinec po hlavičke. A akoby prosebne pokračoval. Naamah. Žiadne zlomené srdce nestojí za skazu sveta. Nerob to prosím. Nevyužívaj svojho syna na svoju pomstu. Vráť knihu Metatronovi a požiadaj Samjazu o oodpustenie.
- Zbláznil si sa? Nie som taká útlocitná ako si myslíš. To ty si tuším zmäkol. Môj vzťah so Samjazom s tým nemá nič spoločné. Neznesiem ale uprednostnenie nejakého pozemského niktoša pred mojim synom. Ašma slúži Samjazovi už tisíročia. Zaslúži si od svojho otca viac pozornosti ako tento tvoj ničnevediaci chránenec. Mám sa pozerať ako obíde môjho syna a dá moc tomuto človiečikovi? Také niečo jednoducho nedovolím. Dokončila svoje ľadové slová a z očí jej sršal hnev.
- Bude z toho vojna. Snažil sa presvedčiť ju Amir.
- Nezaujíma ma to! Skríkla čoraz viac rozhnevaná Naamah.
Nevieš v tej knihe čítať. Nemáš tú moc.
Nie? Nemám? Tak sleduj! Odpovedala blahosklonne v okamihu kľudná Naamah a lúskla nad hlavou prstami. V tej chvíli sa rozľahlo jaskyňou hrozné zarevanie a v zelenom záblesku sa za čarodejnicou zjavil veľký zelenožltý, veľkými šupinami pokrytý drak.
- No do riti. Ved to je živý dinosaurus otvorila v šoku ústa Tereza.
- Pokoj chlape. Poznáš ma . Som ten istý, ktorého si poznal toľko rokov. Nič sa nezmenilo. Len si nevedel všetko.
- Tak mi povedz to všetko!
- Nehysáč! Dáme kávu a vysvetlím Vám to. Teraz je to už jedno.
Amir obrátil hlavu k rámusu z prevrátenej stoličky v obývačke.
- Tera? Si v pohode? zasvieť. Nestraš tam.
- Keby som doprtky vedela kde je vypínač. A vraj „nestraš“ ...šomrala napodobňujúc Amirov hlboký hlas....no Ty mi máš čo hovoriť. Mne krídla z hrbu nerastú.
Keď o desať minút sedeli všetci okolo kuchynského stola so šálkami horúcej kávy, Amir sa opýtal.
- Viete niečo o anjeloch?
- Dovčera som o nich vedel že neexistujú. Odvrkol Bohdan
- Si sprostý? A kto myslíš, že nás chráni? A kto sa stará o kvietky a stromy?Nečítal si bibliu? Rokričala sa Tereza vezmúc popretie anjelských bytostí ako útok na vlastnú osobu. Obidvaja vedeli, že je zažratá do nevysvetliteľných myserióznych javov, veštenia, tarotových kariet, zázračných amuletov, kabaly a všetkého čo ponúkalo aspoň trochu tajomna a že je schopná veriť v laktibradu, víly, ježibabu a pri uváženom množstve faktických argumentov aj v elfskú kráľovnú Galadriel.
- sklapni! Prerušil ju Boďo rázne a s vážnou tvárou sa opýtal Amira.
-Kto bola tá žena a tí dvaja v kutniach? A kto si Ty?
- Tá žena je Naamah Noema. Je to anjel. Padlý anjel. Tí dvaja čierni čo boli s ňou tiež. A anjel som aj ja. Aj tak nás môžete pomenovať. Aj keď Naamah sa viac páči ak ju nazývajú bohyňa.
- nazývajú? Nechápavo sa opýtala Tereza.
- ľudia nám dávajú rôzne mená. Sme tu po celý čas existovania ľudských bytostí. Niektorí nám hovoria anjeli, niektorí bohovia, iní démoni, duchovia, dokonca aj mimozemšťania. V histórii ľudstva máme veľa mien. Sme však stále tí istí. Len v iných kultúrach, v iných národoch nás ľudia nazývajú inak. My sa nazývame angelim. Ak ste už počuli o anjelských chóroch, tak my sme na najnižšom z deviatich stupňov. Vieš o tom niečo? Spýtavo sa ponad šálku pozrel na podozrievavého Bohdana.
- dačo už hej. Učili sme sa to na nábožku. To ma zaujíma. Zahlaholila netrpezlivo Tereza vôbec sa nerozpakujúc nad tým, že práve jedna z tých mocných nadprirodzených bytostí o ktorých chce počuť je samotným rozprávačom.
Chóry sú niečo ako anjelské úrovne. Ako som povedal, je ich deväť. Tri triády. Tie najvyššie anjelské bytosti so zemou a ľuďmi nekomunikujú. Ich robota je len plesať, vyspevovať, hopkať okolo najvyššieho a oslavovať ho. Tie nižšie stupne majú rozdelené úlohy. Riadia pohyby hviezd, planét, striedanie ročných období ovládajú živly, počasie a tá najnižšia triáda, to sme my. Našou úlohou je ľudstvo. Niečo ako správa zeme. Najvyšší v našej kategórii sú kniežatá, pod nimi sú archanjeli. A pod nimi sme my. Anjeli. Ale aj medzi nami sú kasty. A aj rôzne odchýlky. Ako napríklad tí dvaja s Naamah. Neboli to anjeli. Aspoň jeden určite nie. Predpokladám, že to bol nejaký zbastardený Eliud.
- som sa skoro dosrala, keď vytrčil tie pazúre. Potvrdila s vážnou tvárou Amirovu nechuť k nemu aj Tereza. Bol to Lucifer? Zvierajúc šálku očakávala s obavou odpoveď.
-Kdeže. Z Lucifera by si dosrala naozaj. Ak by si vôbec prežila jeho prítomnosť.
Lucifer je iná trieda. Ešte kedysi dávno, keď ľudstvo bolo v plienkach sa stalo, že jeden z kniežat, Lucifer, nositeľ ranného svetla, regent slnka sa vzpriečil najvyššiemu, pretože ho urážalo byť v hierarchii sveta menej ako človek. Išlo o to, že sa mu mal raz v budúcnosti pokloniť a svojimi schopnosťami mu slúžiť. Pri jeho obrovskej moci a dokonalosti ho to samozrejme dožralo a urobil v nebi revolúciu. Mnoho anjelov sa pridalo na jeho stranu. Vzbúrili sa a zaútočili na najvyššieho. K nemu sa ale ani nedostali. Premohli ho napodiv nižší pôvodne jemu slúžiaci archanjeli so svojimi vojskami na čele s Michaelom. Títo vyprášili Lucifera, z neba. Ten bol tak nasratý, že sa premenil na draka a chcel vykynožiť všetko živé na zemi. Archanjeli ho ale zahnali niekam do hlbín a tam si vytvoril svoje kráľovstvo.
- Tio som čítala v biblii skočila mu do reči Tereza. A viem aj , že tí čo s nim bojovali
padali ako hviezdy na zem a ostali Tu.
- Ano dá sa povedať, že to bolo tak. A Pre svoju opovážlivosť prišli nielen o svoj domov a stali sa tak vyhnancami, ale prišli aj o niečo pre nich veľmi dôležité. O akúsi životnú iskru ktorú dostali pri stvorení od najvyššieho. Bytie bez nej je utrpením a tak sa snažili nahradiť ju „iskrami“, ktoré v sebe nosia iné stvorené bytosti. Kedysi boli veľmi živelní a zabíjali ľudí i zvieratá rad radom, aby sa aspoň čiastočne mohli zasýtiť ich „iskrami“. Ale keď sa stalo, že pomaly vyhubili všetko živé, pochopili, že sa budú musieť správať sofistikovanejšie, ak chcú mať z na zemi trvalejšiu perspektívu. A tak sa medzi ľudí infiltrovali, prestali ich hromadne kynožiť a viac sa starali o to, aby ich proti sebe štvali a úžitok mali už aj z toho, že si ľudia sami robili zle a vysávali tak so seba stvoriteľské iskry vďaka ich systematickému negatívnemu pôsobeniu. Keď to najvyšší videl, poslal na zem anjelov, Strážcov, ktorí mali za úlohu ľudí chrániť pre týmito zlými vplyvmi a znížiť šance ovládnuť svet Luciferovi. Keď starý drak videl, že mu najvyšší kazí jeho ničiteľské úmysly, spolčil sa s jedným zo Strážcov a pôsobením na jeho márnomyselnosť ho dostal na svoju stranu. Ten anjel sa volal Azazel. Bol to veľmi silný a krásny anjel, ktorý poznal mnohé z tajomstiev vesmíru. Svoje vedomosti ale použil na naplnenie Luciferovho plánu. Naučil pozemské ženy krášliť sa, dal im hudobné nástroje, mužov zasvätil do metalurgie, výroby zbraní, naučil ich obrábať zem, ale tým ich naučil aj rozdeľovaniu zeme, hraniciam. A tak aj svárom. O jeho altruizme viete z legiend keď fungoval na svete ako Prométeus. To že naučil ženy výrobe skrášľovadiel, farbeniu látok, malo však aj ďalšie dôsledky. Strážci, keďže trávili všetok svoj čas dozeraním na ľudí, na ich pohodu , sa zaľúbili do smrteľných, Azazelovými šminkami a pestrofarebnými šatami skrášlených žien. Jednoducho podľahli ich čaru a začali si ich brať za manželky a plodiť potomstvo. Niekto by mohol namietať, čo mohli dokonalé bytosti vidieť na biednych ľudských ženách, ktoré nevynikajú ani krásou ani schopnosťami na anjelskej úrovni? Ale na ich obhajobu musím povedať, že Strážcovia dostali pre naplnenie svojej strážnej práce aj niečo, čo je podobné s ľudskou empatiou . Boli lepšie vybavený rozumieť ľudským tvorom ako archanjeli alebo aj iné vyššie bytosti z anjelských chórov. Na to, aby mohli ľudí chrániť a rozumieť im, museli sa sami stať im podobnými. A v tej podobnosti samozrejme aj neimúnnymi voči ľudským citom a pudom. Vodcom anjelov, ktorí sa rozhodli spojiť svoje životy s pozemšťankami bol Amizaras. On a asi dvesto dalších sa rozhodli žiť životom manželov a otcov. To sa ale nestalo. Aspoň nie tak ako si to predstavovali. Potomstvo ktoré splodili neboli ľudia ani anjeli. Každý anjel podľa svojich schopností a úrovne plodil buď Giborim, obrov ktorí vynikali silou a potrebou skántriť všetko živé v dosahu ich veľkých ručísk, Nefilim ktorí mali anjelské schopnosti ale boli ...ehm...poviem o nich neskôr a Eliud, bytosti, ktoré by ste mohli prirovnať k upírom alebo kadejakým príšerám a mutantom z hororov. Živia sa tiež ľudskou krvou. Fuj. Myslím, že aj ten včerajší s Naamah bol jeden z nich.
Keď sa zem zaplnila týmto potomstvom, nahneval sa najvyšší, že ničia to, čo o n stvoril a poslal na zem potopu. O nej viete. Bola to tá, ktorú prežil len Noe so svojou rodinou. Tá mala spláchnuť všetky tie príšery. Nestalo sa tak ale celkom. Poslal teda troch mocných archanjelov so svojimi vojskami aby urobili na zemi poriadok. Rafaelovi Kázal chytiť Azazela a prikovať ho k skale. Ale ako viete neskôr ho Giborim Herakles vyslobodil. Gabriel so svojimi vycvičeným zabijakmi, ktorých nazývajú Erelimovia, mal zlikvidovať každého potomka Strážcu. A Michael keďže je najmocnejší so všetkých archanjelov má na starosti zajať všetkých padlých Strážcov.
- Herakles bol Giborim? Zenchutene trepla šálku na stôl Tereza. A ja krava som ho uznávala.
- Ak sa začítaš do dejepisu a spočítaš si dva a dva, budeš znechutená veľmi často nad tým, že
Že mnohí bohatieri, ktorí sú hrdinami národov nemajú až tak čisto ľudský pôvod.
- Prestaň mi také rozprávať!
- O.K. Poteší ťa aspoň keď Ti poviem že aj Goliáš, čo vyfasoval od malého Dávida bol
Giborim?
- A kto si Ty? prerušil dialóg Bohdan tvrdo sa opýtajúc .
- Som anjel.
- padlý anjel?
- nie celkom.
- Akože nie celkom?
- Neobcoval som nikdy s pozemskou ženou a tak som nenaplnil ani podstatu definovania padlého Strážcu. Nevzbúril som sa proti najvyššiemu a tak nie som ani ako padlá hviezda služobník Lucifera. Nerobím však ani to čo by som robiť mal a tak som istým spôsobom rebel. Ale nie až taký veľký, aby som zaujímal Erelimov, alebo frustrovaných archanjelov alebo ich slúžiacich anjelov, či tie príšery Eliud. Nezaujímam nikoho. Zrejeme len môjho nasratého šéfa Malika. Som jeden z devätnástich anjelov, Malikovych pomocníkov. Mojou úlohou bolo pri bráne Dźeheny odpovedať trpiacim dokedy budú v pekelných ohňoch, ak sa v tej bolesti pozabudnú. Samozrejme opakovane som omieľal „naveky“. „naveky“..... Toto ma však naozaj nudilo. A zdrhol som. Teraz zrejme Malik okrikuje tých úbožiakov sám a nadáva pri tom aj na mňa.
- Ty kokso, ved ty si čert!. Normálny pekelník. Ma prekotí z toho. Nevychádzala z údivu Tereza
- Takže nie si naozaj synom iránskeho diplomata? To čo o Tebe vieme, je odrb? Nenarodil si sa o štyri roky skôr ako ja? Koľko máš vôbec rokov? zamyslene sa opýtal Bohdan.
- Privlastnil som si perzskú národnosť, pretože len oni mali ku mne dosť úcty a zahrnuli ma aj do svojej mytológie. A Nemám roky. Ja som sa nenarodil.
- A Čo tu robíš? Myslím tu na zemi? A tu s nami?
- Som Tvoj strážca.
- Čo?
- Nepočúval si o čom som sa rozprával z Naamah?
- Počúval, ale nerozumel som ani hovno. Vravel si že nie si strážca.
- Nie som. Som len niečo ako strážca. Tvoj strážca.
- Prečo ako niečo? Prečo Si iný strážca ako ostatní strážni anjeli?
- Pretože Ty anjela strážneho nemáš. A tak ma Tvoj otec požiadal aby som Ťa chránil ja.
- Môj otec?
- Áno, Tvoj skutočný otec?
- Čo to trepeš? Viem kto je môj otec.
- Bol si hluchý keď hovorila Naamah Noema? Tvoj otec je Samjaza!
- Kto?
- Amizaras. Alebo aj Samjaza alebo Šamichaza. Môžeš ho volať ako chceš. Má mnoho mien Je vodca padlých strážcov. Je to najmúdrejší a najmocnejší zo všetkých padlých anjelov. Ešte aj starý drak má k nemu dosť úcty a necháva ho vládnuť vo svojom kráľovstve s manželkou Lilith, kým on chrní v nejakej sopečnej jaskyni. Si jeho potomok. Tvoje meno je Bogdariel a ja Amiriel ťa chránim.
- Ale chod do riti.Toto nebudem počúvať.
Amir zvážnel a zadíval sa na sediaceho chalana. V kuchyni akoby náhle zavládlo až desivé ticho. Bohdan si vybavil v mysli ten zvláštny pocit, ktorý zažil včera v uličke a aj hrôzu, ktoré to obrovské ticho spôsobilo v jeho duši. Amir sa zdvihol zo stoličky. V tom šere neónky kuchynskej linky pôsobil ako obor. Naklonil sa ponad stôl a vážne prehovoril hlbokým hlasom. V tichu zneli jeho slová ako dlhý uder hromu. Tereza zjajkla, Bohdan pozrel na priateľa už inak a revoltu v jeho očiach vystriedala bázeň.
- Nemusíš počúvať to čo hovorím. Nie je mojou povinnosťou objasňovať Ti čokoľvek. Mojou úlohou je chrániť Ťa. A ty to budeš odteraz rešpektovať. Kým tvoj otec nerozhodne inak. Si nefilim. Každý z Erelimov túži po tvojom zabití. Nemáš na výber. Tvoj otec nie je najvyšší, ktorý ponúka slobodnú voľbu. On žiada absolútnu poslušnosť. Ak nechceš umrieť ešte tejto noci, podriadiš sa!
Mám dosť... prerušilo napäté ticho Terezine údivné zašepkanie. Akoby jej až teraz došlo, že nie je svedkom rozprávania nejakej legendy, ale udalostí ktoré sa naozaj pred tisíckami rokov stali a súčasťou ich dôsledkov sa stáva aj ona sama. -Toto mi Magda neuverí.
- si píš že Ti neuverí. Uškrnul sa už pokojný Peržan. V najlepšom Ti odporučí psychiatra. Ale už dosť milí priatelia. Dvíhajte zadky. Slnko už vyšlo. Vyrážame do hôr. Zavelil Amir.
- čoó? Aj ja? Vypleštila oči Tera.
- už nemôžeš ostať v tomto meste. Ten smradľavý upír včera z Teba tak slintal, že sa určite vráti. Si pre neho ako bublinková čokoláda. Neodolá Ti. Nie si v bezpečí. A ja nemám čas čakať tu na neho s Tebou. Musíme odísť, takže Ty pôjdeš so mnou. Máme pred sebou dlhú cesta. Týmto uzavrel debatu, sklonil sa k chladničke a začal jej obsah prekladať do malého ruksaku. – ešte sa musíme zastaviť niekde na chlieb. ..A zoberte si aj niečo teplé na oblečenie. Neviem, kde všade budeme musieť ísť.
O polhodinu už sedeli nabalení v Amirovom aute a smerovali na východ do hornatej chránenej oblasti navštevovanej len turistami a ochrancami prírody. A občas aj pytliakmi a zlodejmi.
- Kam ideme? Ozval sa namrzene zo zadného sedadla Bohdan, ešte stále nezmierený s udalosťami posledných desiatich hodín.
- Do jednej jaskyne. Je tam priechod. V žiadnom pozemskom jazyku to nemá meno a ani neviem ako by som to povedal. Je to niečo ako vchod do medzipriestoru a bezčasu. Potrebujeme sa dostať tam, aby sme neexistovali v reálnom čase a ani v reálnom priestore. Tu to bude teraz nebezpečné. Tam aspoň získame čas a dozvieme sa aj čo sa stalo. Mám podozrenie, že to nebude celkom tak ako nám povedala Naamah. Hlavne by bolo dobré zistiť, kto do tej knihy zatiaľ čumí. Doložil akoby pre seba Amir.
- Do akej knihy? Opýtala sa Tereza zbierajúc rozsypané chrumky pod sedadlom.
- Fakt. Aká je to kniha? O čom to včera hovorila tá exotická fešanda? Naklonil sa zozadu s nečakaným záujmom Boďo a oprel si lakte o opierky hláv predných sedadiel. Tereza na neho strmo zazrela spod nadvihnutého obočia ľavého oka a opovržlivo sa opýtala.
- fešanda? Mi prosím ťa vysvetli čo bolo fešné na tej openiažkovanej archaickej netopierke? Mala som z nej koprivku. A ked si pomyslím na tých kuntniakov za ňou. A keď tomu jednému vyliezli tie pazúriská. A ten druhý....zvučný amirov smiech prerušil Terezine výlevy. Prestaň Terez. Keby ťa tak Naamah počula.
- noačo? Poviem to aj jej. Urazene obhajovala svoj názor na bohyňu podráždená, chrumkami obsypaná Tereza.
- Nič by si jej nepovedala. Rovnako ako včera. Uškrnul sa už uvoľnenejší Bohdan.
- a čoho je to vlastne bohyňa? Dorážala ďalej sebavedomo Tereza.
- Je to anjel necudnosti a smilstva.
- Čoho? Opýtal sa so zdvihnutým obočím Boďo. To aj takí sú?
- Ešte budete prekvapení akí všelijakí sú. Usmial sa Amir a dodal. Jej dcéru Agrat bat Mahlat považujú za pramatku prostitúcie. A jej syna Ašmodaja za boha žiadostivosti a hnevu. Má inak na starosti aj manželské hádky a závislosti. Dodal opovržlivo Amir.
- Mám dosť vydýchla údivom Tereza s chrumkou pritlačenou na perách.
- A o akej knihe to Naamah hovorila? Zopakoval svoju predchádzajúcu otázku Boďo.
- hmm... zamyslel sa Amir. Je to kniha ktorú napísal Raziel. Anjel z tretieho chóru trónov. Volá sa po ňom. Sú v nej zapísané všetky tajomstvá vesmíru. Kniha obsahuje umelecky v obrazoch a znakoch zašifrované texty, ktoré ani samí anjeli všetky celkom nechápu. Sú v nej aj recepty na tvorenie magických predmetov. A dajú sa v nej pozorovať ako v zrkadle všetky živé bytosti. A to už je veru poriadna pecka.
- To teda je. Pritakal Boďo predstaviac si možnosť vidieť kohokoľvek v ktorejkoľvek chvíli. Tereza len mlčky so široko otvorenými očami prikyvovala.
- Len málo Anjelov ju malo v rukách. Pokračoval šoférujúc Amir. A ľudí ešte menej. Prvý ju mal Adam. Dostal ju ako útechu, keď bol vyhnaný z raja. A potom ju čítal Henoch, jeho pra-pra-pravnuk a vraj aj Noe staval svoj koráb podľa nej. Neskôr ju mal ešte nejaký Eleazar ben Juda. A už asi nikto viac.. A z archanjelov viem o Urielovi, Michaelovi, Gabrielovi a Fanaelovi a z padlých anjelov Azazel a Tvoj tato Samjaza. Preto sa tým dvom z anjelov nikto chochmesom a mocou nevyrovná. A Samjaza sa vraj dokonca s nejakými informáciami z knihy podelil aj s kráľom Šalamúnom. Zrejme preto sa ten stal najmúdrejší zo všetkých ľudí a dokázal sa tak „nabaliť“. Amir si založil okuliare, sklopil tienidlo a pokračoval ...Knihu doteraz strážil Metatron a jeho dvaja pomocníci. Ale ako Naamah povedala, niekto ju šľohol. A to je fakt sračka. Big Brother a všetky tie reality a peep show sú proti pozeraniu na svet cez knihu Raziel nevinné ako pozorovanie akvárijnych rybičiek. A to nehovorím o moci tvoriť nebezpečné magické predmety a iné divy, ktoré kniha dokáže. Musí sa rýchlo nájsť. Tým že si Samjazov syn Ti hrozí nebezpečenstvo väčšie ako ostatným potomkom padlých anjelov.
- Prečo? Skočil mu rozhorčene do reči Boďo. Vôbec tomu nerozumiem. Prečo by ma mal niekto zabíjať? A prečo mi furt nahováraš, že môj otec je nejaký Samjaza? čo s tým mám dočerta ja spoločné? Stupňoval sa v chlapcovi srd. Čo tu doriti haluzíš? Do čoho si ma to zatiahol? Dnes som mal ísť na preteky. Nie sa driapať do nejakej hlúpej medzipriestorovej jaskyne a starať sa kto ukradol čarovnú knihu! Doriti...doriti... úderom päste do sedadla vystupňoval nahnevaný prejav zmätený Bodo. Do riti...rázne sa oprel sa o zadné sedadlo, chytil sa prstami koreňa nosa, zavrel oči a len napínanie lícnych svalov dávalo tušiť ako v hneve silno zatláča zuby do seba a bojuje so sebaovládaním.
Amir zastavil auto na krajnici, otočil sa k Boďovi, a skladajúc si z očí okuliare prehovoril.
- neviem čo by som mal povedať. Ako Ťa upokojiť. Viem, že je to na Teba takto naraz veľa, ale ver mi, že keby som mohol, tak ťa od toho uchránim. Tak ako som to robil doteraz. Nemôžem za to. A ani Ty nie. Môžem Ti len povedať, že Ti neostáva nič iné, len sa s tým zmieriť a naučiť sa s žiť s tým kto si a aký si a hľadať cestu, ktorá Ťa naplní. Doteraz si bol obyčajný chalan, ktorého baví futbal, blues, pivo, letné festivaly, atletika a púšťanie slín na ľudí z tretieho poschodia. Od včera vieš, že si potomok jedného z najmocnejších anjelov. A asi to nie je žiadna výhra, ale nič s tým nenarobíš. Skús to zobrať z tej lepšej stránky. ...zakončil úškrnom a potľapkaním Boda po pleci Amir. Otočil sa, naštartoval a doložil. To, že sa dnes nestaneš majstrom republiky vo vrhu oštepom nech ťa neserie. Máš najmocnejšieho tata zo všetkých živých na celom svete. A možno si aj niečo po ňom podedil. Vtom sa k Boďovi obrátila Tereza, zamyslene sa na neho pozrela a nechápavo sa spýtala
- Tvoja mama to fakt robila s čertom?
- Bóže Tera ...Ty si ale krava.... Zagúľal znechutene očami Amir a tlačiac na plyn a nahnevane zahundral... Keby si videla čerta, nikdy by si tak sprostú otázku nepoložila. Čert je malý smradľavý eliud, ktorý má IQ trilobita, preťahuje horské kozy a živí sa ich bobkami. Otočil sa k červenému Bodovi a vážne prehovoril.
Tvoja mama na sto percent ani netušila v čase tvojho počatia, že nie je so svojim manželom. Amizaras má veľkú moc. Dokáže naozaj divy. Vie urobiť, že veci vyzerajú inak ako v skutočnosti sú.
٭
Po štyroch hodinách jazdy zastalo auto na malom parkovisku neďaleko železničnej stanice v dedinke Stratenej ďaleko od miest a ich ruchu.
- Sme na mieste. Ďalej sa ide peši. Zahlásil Amir, vystúpil z auta a otvoril kufor. Pri podávaní batohov svojim spoločníkom vysvetľoval.
- Musíme sa dostať hore za sokolie skaly, a ukázal na strmý kamenistý kopec začínajúci asi pädesiat metrov za poslednými domami. Potom až k havraniemu vrchu. Tam sú jaskyne. A jedna z nich je tá naša. Bohdan otrávene pokrčil čelo a urobil grimasu, vyjadrujúcu jeho nechuť trepať sa do strmého svahu. Tereza naopak, zatlieskala a radostne zvolala.
- Jéééj, ved ja to tu poznám. Boli sme tu pred piatimi rokmi. Tam hore sú praveké jaskyne a bývajú tam také veľké páskované myšky. Ukradli mi horalku keď som spala. A blikajúc očami na svojich spoločníkov očakávala rovnaké nadšenie pre výlet ako prežívala sama.
- Ty si tuším živý amulet dobrej nálady a nepokaziteľnej radosti. Zasmial sa Amir.
- Alebo nepochopenia situácie. Sarkasticky dodal Boďo upravujúc si popruhy rukasaku a bez čakania vykročil k hore. Tereza sa s úsmevom a Amirom za sebou pobrala za ním.
Po dvojhodinovom strmom stúpaní sa terén začal pomaly vyrovnávať. Ihličnaté stromy postupne vystriedali zmiešaný les, chôdza nebola taká namáhavá a pseudoturisti vďaka redšiemu podrastu mohli viac pozornosti venovať aj krásnej horskej prírode a nielen sledovaniu svojich krokov so sklopenou hlavou. V diaľke pred nimi sa v miernom svahu týčila Havrania skala.
- O chvíľu sme tam povzbudivo komentoval rozsiahly výhľad Amir. V tom periférne zaregistroval pohyb v neďalekých skalách napravo od nich. Bola to pár metrov vysoká hromada veľkých balvanov. Dosť široká a tak sa mohlo za ňou skrývať čokoľvek. Zviera, človek.
- Počkajte. Prerušil vykračovanie Amir a presunul sa na čelo skupiny. Hneď ako to urobil, spoza balvanov vyšli dve postavy v tmavých dlhých habitoch.
- Pozrime sa. Naši včerajší kamoši. Mľaskol nespokojne Amir. Hneď ako ich Bohdan zbadal pocítil v dlaniach rovnaké mravenčenie a uvidel aj hmlistý modravý opar ako včera. Viac ho ale znepokojili vzdialené postavy, ktoré sa odskokom odrazili od zeme a leteli rovno na nich. –Bežte preč, skríkol ich veľký priateľ. Rýchlo!
Krídla ktoré sa u letiacich postáv objavili hneď po odrazení Terezu vyviedli z miery tak, že zvrieskla, otočila sa začala utekať aj bez Amirovho povzbudenia, potkýnajúc sa o nízky borievkový podrast. Boďo chvíľu váhal, či sa rozbehnúť za ňou alebo ostať s Amirom a postaviť sa dvom hrôzu naháňajúcim letiacim bytostiam. Keď však videl ako z Amirovho chrbta vystrelil pár obrovských tmavošedých krídel a z dlaní mu vyleteli dve zakrivené šable, otočil sa a trielil za Terezou. Nemusel bežať dlho, pretože tá sa v panike potkla a spadla medzi borievkové kríky. Sedela tam roztrasená s vytreštenými očami a rukou si zapchávala ústa. Boďo sa zastavil nad ňou a otočil sa. Dva tiene sa vrhli na Amira. Tesne predtým ako by doskočili na neho, Amir sa odrazil a vyletel im v ústrety so šabľami namierenými priamo na nich. Zrejme to očakávali, pretože roztiahli krídla, mávli nimi, čo ich hneď spomalilo a dalo im šancu zaujať obranný postoj a čakať na Amirov útok. Nepredpokladali však rovnako ako prizerajúci sa Bohdan, že Amir tesne pred zrážkou zmení bojovú taktiku. Urobil prudké salto a namiesto útoku šabľami zo spodku dostali od prevracajúceho sa akrobata nečakané rany koncami krídel priamo do tvárí. Ten okamih zmätenia stačil Amirovi na to, aby sa dostal dvomi prudkými mávnutiami nad nich a zaútočil šabľami zvrchu. Boďo videl ako pravou rukou sekol po pazúrnatom Eliudovi. Zasiahol ho do ramena, ktoré natiahol za ním. Poranený tvor zaškrečal a vyhol sa ďalšiemu boju kotrmelcovým pádom smerom k zemi. Amir zatiaľ rúbal cvendžiacimi šabľami do brániaceho sa Anjela, ktorý to určite nečakal, ale nič nenasvedčovalo tomu, že by sa mienil vzdať tak rýchlo, ako jeho uškrečaný spolubojovník. Eliud dopadol na zem a držiac sa za ranu z ktorej sa tlačila tmavočervená hustá krv, sa zúrivo obzeral, až nakoniec našiel objekt do ktorého zabodol svoj zrak a znova sa odrazil k letu. Dlhý skok namieril rovno na miesto kde boli Bohdan s Terezou. Roztiahol pred seba obrovské ruky s dlhými nečistými nechtiskami, škaredo zavyl a mávajúc veľkými čiernymi krídlami sa vrhol na svoje obete. Bohdan chcel v úľaku cúvnuť, ale rovnako ako Tereza aj on sa zakvačil nohou do splete černičia a hľadiac vytreštenými očami na približujúcej sa príšery padal vedľa Terezy. Zľaknutie z doťahujúcich sa pazúrov čierneho letiaceho Eliuda v ňom ešte v poslednom okamihu zobudili obranný reflex a švihol pred sebou rukami chrániac si tvár. Z dlaní mu vtedy vyšľahol modrastýý prúd akoby nejakej aury ktorá ho obostrela. Ležiac vedľa svojej kamarátky si uvedomil, že aura pôsobí ako ochranná bublina a obidvaja videli ako do nej démonická príšera tvrdo narazila. V mieste dotyku s ňou nastali výboje, akoby malé výbuchy a bolo zrejmé že to Eliudovi veľmi ublížilo, pretože škaredo zakvílil a rýchlo sa od oparu gule vzďaľoval. Neodletel ale ďaleko. Po pár mávnutiach popálenými krídlami Eliud znova zaškrečal, zastal vo vzduchu a v strašidelnom chrčaní, ktoré sa mu dralo z hrdla bolo okrem prekvapenia a bolesti aj pochopenie blízkeho konca a strach. Pazúrnaté monštrum posledný krát vydalo zo seba škrek, v letku sa prudko otočilo a dopadlo pár krokov od dvojice. Eliudovo telo v kutni sa rozplynulo a Bohdan s Terezou neodtrhli oči od tmavého tieňa, ktorý sa zdvihol nad miestom , kde ležala zakrvavená modrým plameňom dohorievajúca kutňa. Náhle sa tieň zmrštil do malého akoby dymového chumáča a prudko vyletel k nebu.
- A to je čooo? Zakvílila spýtavo Tereza....
-viem ja ? Odpovedal nechápavo sa tváriaci Bodo. Ked chumáč stratili z dohľadu, pozreli smerom k bojujúcim anjelom. Obidvaja bojovali na zemi. Nepriateľský anjel dorážal krátkym mečom do Amira a ten tvrdo odrážal útoky svojimi krivými šabľami. Nebojovali však len kovom. Bytosti z iného sveta bojovali celým svojim telom. Amirova zlatistá aura pri dotyku so zeleným svetlom protivníka akoby explodovala v každom okamihu keď do seba narazili krídlami alebo ktoroukoľvek časťou ich titanských tiel. Využívali v snahe premôcť nepriateľa všetky možné štýly, ktoré by si mohol prizerajúci sa Bohdan fandiaci bojovým umeniam vôbec vymyslieť. Nepoužívali len thajské kopy, čínske premety či japonský spôsob použitia mečov. Okrem brazílskej kapuery ho udivila aj prepracovaná technika boja krídlami. Boli to rýchle údery podobné kung-fu. Akoby nejaká kata pre boj krídlami Veľké perute slúžili v boji ako dlhé palice, meče, bodce a ochranné štíty zároveň. Tereza si v údive nad Amirovou schopnosťou udrieť protivníka v rýchlom slede za sebou na jedno miesto do hrude kopom kolenom, v otočke rukoväťou šable, hneď na to lakťom a vzápätí dvoj úderom obidvoch krídel, nevšimla, že sedí v mravenisku. Zjajkla uvedomiac si štípance v rovnakom okamihu ako prudké Amirove údery odhodili zelenkavo žiariaceho anjela na skalu medzi nízkymi borievkami. Kým sa vzpamätal, Amirovi stačilo jedno mávnutie krídel aby skočil na svojho protivníka, pritlačil mu koleno na ruku s mečom, k jeho hrdlu ostrie šable a prudko mu dýchajúc do tváre vyhŕkol otázku.
- Čo to má byť? Prečo po nás ideš? Nie si predsa Erelim. Hovor o čo ide ak sa nechceš stať démonom ako Tvoj pazúrnatý kamoš. Priložil mu zbraň bližšie ku krku a malý výboj spôsobil ležiacemu anjelovi na krku popáleninu. Ten bolesťou sykol, zatisol zuby a odvrátil hlavu v smere v ktorom rýchlym krokom prichádzal Bohdan s Terezou.
- To kvôli nemu. Ukázal vystrčením brady na približujúcu sa dvojicu porazený anjel
- zlož zbraň, vyklop čo vieš a pustím Ťa Odmerane povedal nahnevaný Peržan.
Anjel rezignovane zavrátil hlavu dozadu, jeho meč sa rozplynul.
-Naamah nám ho prikázala zabiť. Neviem prečo. Nestarám sa o jej pletky. Vždy sú v tom milenci alebo politika. Nie je prvý koho som odpratal. Stačí mi, že sa vie dobre odmeniť. Uzavrel to uškŕňajúc sa Anjel.
- Tentoraz si sa ale mal starať. Opätoval úškrn Amir. Ten chlapec je Samjazov potomok. Nežnosti tej krásavice Ťa vyjdú poriadne draho ak sa o tom jeho fotrík dozvie.
- Viem kto je to. Naamah mi to povedala. Takých nič netušiacich a ničnevediacich bastardov má Samjaza veľa. Ani on sám nevie koľko a s kým ich splodil. Opovŕžlivo odvetil a dodal. No nefandi si. To Naamah má tu knihu. Pomocou nej odrovná aj Samjazu. Nedal sa Anjel.
-To ti povedala? Prekvapene sa opýtal Amir a znovu priblížil svoju šabľu nebezpečne blízko ku krku.
Spojila sa s Ašma Devom. Pokračoval popálením vydesený anjel.
- S kým? Vstúpil do rozhovoru práve prichádzajúci Bohdan.
- S Ašmodajom. Jej synom. To je ten, čo som Ti ho spomínal v aute. Ašma deva je jeho perzské meno. Po otcovi tvojim nevlastným bratom. Akoby ospravedlňujúco dodal Amir a rozprával ďalej. Už dávno má zálusk prevziať Samjazovu moc. Zrejme sa mamička rozhodla synčekovi k vláde dopomôcť.
Prečo? strmo sa o opýtal anjela .
Neviem. Hovorím, že sa nestarám. odfrkol
Strať sa. Povedal Amir a uvoľnil zovretie. Prekvapený anjel sledujúc Amirove šable, neveriac či si to mocný bojovník nerozmyslí, štvornožky sa snažil čo najviac vzdialiť, prevaľoval sa černičím. Keď bol pár krokov od nich, roztiahol čierne krídla a mocnými mávnutiami sa od nich vzďaľoval.
-Čo to všetko znamená? Opýtal sa Boďo.
-Znamená to, že máme veľmi málo času ak chceme zabrániť katastrofe.
-Akej katastrofe?
-V poriadku. Vysvetlím ti to takto. Nadýchol sa Amir a začal.
- Naamah sa vlastnením knihy Raziel môže stať veľmi silným protivníkom Smajazu, ktorému moc nad niektorými záležitosťami na zemi dal do správy sám Lucifer. Ak má Ašmodaj naozaj ambície prevziať túto moc a Naamah ho podporí, začne medzi Angelim vojna, ktorá škaredo zasiahne aj ľudstvo. Vždy to tak bolo. Vaše vojny, epidémie, prírodné katastrofy sú len dôsledky mocenských pletiek v podsvetí.
-A prečo jej máme zabrániť my?
-Preto lebo o tom vieme a týka sa nás to. Teba dupľovane. Samjaza mi povedal, keď ma vyslal ako tvojho strážcu, že s tebou v budúcnosti počíta. A je zrejmé, že o tom vie aj Naamah a preto ťa chcela odstrániť. Si prekážka k nastoleniu vlády jej syna. To že to neurobila včera na ulici spôsobilo asi len prekvapenie že ťa strážim ja a zabiť ťa, by nebolo tak jednoduché. Usmial sa samoľúbo Amir a pokračoval. -Poďme do jaskyne. Musíme zistiť viac.
Amir? Oslovil Boďo priateľa. Čo bola taká malá dymová machuľa, ked zhorel ten hnusný upír?
- aha. Videli ste to? To bol démon. Anjeli nemajú duše. Majú niečo podobné. Je to niečo ako duchovna podstata. Anjela možno zabiť. Ale len čiastočne. Len jeho telo, ak má práve nejaké hmotné. Potom sa ale stane tým „dymom“ a je z neho démon. Sú veľmi zlí. A nebezpeční. Ak niečo viete o vyháňačoch diabla, tak to práve takéto duchovné podstaty zabitých anjelov sa im starajú o náplň práce. Odpovedal Amir a ukázal na miesto medzi stromami.
-Tam sú ďalšie odpovede.
Široký otvor do skaly nebol ďaleko od miesta, kde sa bili. Bol dobre ukrytý hustým porastom malinčia a brečtanu blízko havranej skaly. Amir odhrnul zeleň a nechal prejsť Terezu a Bohdana do celkom obyčajne vyzerajúcej malej, asi desaťmetrov dlhej jaskynky. Viedol ich chladným šerom celkom na koniec. Tam zdvihol oči k nízkemu kamennému stropu. Tereza si všimla, že natiahol ruku k malému zvláštnemu symbolu vyrytému v kruhu veľkosti gorazdovej medajle, ktorú vídavala v kredenci svojej tetky. Keď ju Amir prikryl dlaňou, zadná stena jaskyne sa akoby premenila na hmlu a ich veľký priateľ im ticho pokynul aby ho nasledovali do šedého oparu. Pár metrov kráčali hmlou v dlhom tuneli. Ten sa s pribúdajúcimi krokmi zväčšoval až kým neprišli do obrovskej sály s vysokými kamennými stĺpmi napravo i naľavo od nich. Pylóny boli mohutné a tak široké, že by ich ani štyria dospelí muži neobjali . Boli prekvapivo husto vedľa seba, až tvorili akoby obrovský labyrint. A bolo ich azda tisíc. Na každom stĺpe bolo množstvo malých tabličiek. Akoby jedna kamenná čokoláda bola uložená vedľa druhej. A v nich boli vygravírované krásne ale nečitateľné znaky, pripomínajúce runy. A pod nimi menším a oblejším kruhovitým, oveľa úhľadnejším písmom vytesaných viac znakov, ale tie boli pre Terezu rovnako nezrozumiteľné ako väčšina udalostí ich podivnej výpravy. Dievča malo nutkanie pohladiť lem jednej kamennej doštičky v dosahu, ale Amir jej prudko odrazil ruku skôr ako sa jej stihla dotknúť.
- Nechytať sa madam. Snažil sa o vtipný zvrat, ktorý by ospravedlnil jeho hrubé správanie, ktoré Teru popudilo.
- Otvorila by si priechod do iného času a miesta.
- Čo?
- Každá doštička na každom z týchto megastlpov označuje miesto a dobu niekde v minulosti. Stačilo by sa dotknúť a objavíš sa trebárs na dvore kráľovnej Márie Terézie, alebo v Jeruzaleme v čase druhej križiackej výpravy. Alebo vo Vatikáne minulý týždeň. Stačí si vybrať. Teraz keď sme tu, nie sme nikde. Ani čas nejde. Keby si tu bola aj týždeň, vyjdeš vonku z jaskyne presne v okamihu keď si do nej vkročila.
- Ty brďo. Mám dosť. Toto mi Magda neuverí. A je tu aj budúcnosť?
- Nie. Je tu len to čo sa už stalo. Budúcnosť ešte nie. Tá sa práve deje. Spravujú to tu Metatronovi pomocníci. Tí čo im skapala kniha. Sú to nebeskí archivári. To oni zaznamenávajú každy skutok ľudí a všetko čo sa stalo. A dokladajú tabuľky s dátumami a miestami na tieto obrovské piliere. Občas zájdem aj ja do minulosti. Všetci to robia. Myslím anjelov. Ale sieň slúži aj na niečo iné. Tam na konci tejto dlhej chodby sú prechody . do iného sveta. Napríklad ak by si mala potrebu ísť do podsvetia alebo do Valhaly. Môžeš sa tam dostať aj bez umretia tadiaľto. Nie je to ale ľahké. Vchody do iných svetov sú naozaj dobre strážené.
- Čo je Valhala? oýtala sa udivená Tereza.
– nejaká hodovná sieň pre padlých severských bojovníkov či čo. Odpovedal Bohdan namiesto Amira.
- Čoo? otvorila ústa prekvapením Tereza. To máš odkiaľ?
- Neviem. Niekde som to čítal. Ale vraj preto sa kelti dotrepali až sem na naše územia. Vedeli že je tu niekde brána do Valhaly a prišli ju asi hľadať.
Amir nestačil spresniť Bohdanov výklad, pretože v okamihu keď otvoril ústa na konci dlhej, stĺpmi lemovanej chodby sa zableslo zeleným svetlom. Keď sa tým smerom pozreli, uvideli prichádzať Naamah Noemu v sprievode ďalších štyroch démonických Eliudov a veľkou zlatou knihou v rukách.
- Pozrimeže. Naši junáčikovia to prežili. S miernym prekvapením a stále zvodným úsmevom so seba vylúdila prichádzajúca bohyňa všetkých krásou sa živiacich smrteľníčok.
- tí dvaja nedokázali splniť ani takú jednoduchú úlohu? Našpúlila namrzene Naamah svoje krásne červené pery.
- Ale nó. To ma bolí. Zabručal skrúšene Amir a teatrálnym gestom sa chytil za srdce. Maj trochu úcty k mojej márnomyseľnosti a nevrav, že zabiť ma je ľahká úloha.
- Pre tých dvoch chruňov možno ťažká, ale nie pre mňa. A hlavne odvtedy nie, ako som majiteľkou Raziel. Poviem ti Amir, je to úžasné čítanie. Zastala Naamah v polovici chodby a s majetníckou pýchou pohladila chrbát mocnej knihy.
- Prečo to robíš Naamah? Čo sa stalo? Zmenil spôsob svojej reči Amir a s trpkou bolesťou v hlase sa dožadoval odpovede. Nebola si taká mocibažná.
- Veci sa menia. vyhýbavo odpovedala.
- Už nie si Samjazovou milenkou? Opýtal sa Amir a prudko sa jej zadíval do očí. Mocibažná si naozaj nebola nikdy. Ale pomstychtivá si bola vždy. Zunovala si sa mu a preto toľká zášť?
Z toho ako sa zatvárila, bolo Amirovi zrejmé že trafil klinec po hlavičke. A akoby prosebne pokračoval. Naamah. Žiadne zlomené srdce nestojí za skazu sveta. Nerob to prosím. Nevyužívaj svojho syna na svoju pomstu. Vráť knihu Metatronovi a požiadaj Samjazu o oodpustenie.
- Zbláznil si sa? Nie som taká útlocitná ako si myslíš. To ty si tuším zmäkol. Môj vzťah so Samjazom s tým nemá nič spoločné. Neznesiem ale uprednostnenie nejakého pozemského niktoša pred mojim synom. Ašma slúži Samjazovi už tisíročia. Zaslúži si od svojho otca viac pozornosti ako tento tvoj ničnevediaci chránenec. Mám sa pozerať ako obíde môjho syna a dá moc tomuto človiečikovi? Také niečo jednoducho nedovolím. Dokončila svoje ľadové slová a z očí jej sršal hnev.
- Bude z toho vojna. Snažil sa presvedčiť ju Amir.
- Nezaujíma ma to! Skríkla čoraz viac rozhnevaná Naamah.
Nevieš v tej knihe čítať. Nemáš tú moc.
Nie? Nemám? Tak sleduj! Odpovedala blahosklonne v okamihu kľudná Naamah a lúskla nad hlavou prstami. V tej chvíli sa rozľahlo jaskyňou hrozné zarevanie a v zelenom záblesku sa za čarodejnicou zjavil veľký zelenožltý, veľkými šupinami pokrytý drak.
- No do riti. Ved to je živý dinosaurus otvorila v šoku ústa Tereza.
-Ma drbne. Dodal Bohdan a začali pomaly
cúvať.
- Hm....stále máš pocit, že v nej neviem čítať? Opýtala sa s úsmevom triumfiálne Naamah a hned nato vykríkla príkaz s rukou namierenou na Bohdana. Zožer ich!
Drak zareval, ladne preskočil Naamah a jej démonických spoločníkov a s rykom rozliehajúcim sa po jaskynnej sieni sa vrhol na trojicu ktorá v hrôze zdúpnela. Amir s Bohdanom však svoju stuhnutosť premohli rýchlejšie a uskočili za stlp. Peržan okríkol Terezu a tá v rýchlej otočke v snahe nasledovať priateľov stratila rovnováhu. Pred pádom ju zachránila prudko vymrštená ruka, ktorá sa zachytila piliera. V okamihu ako sa končeky prstov dotkli zaprášeného povrchu tabličky, však nezískala stabilitu, ale spustila čosi veľmi nečakané. Stĺp spolu s Terezou obklopil oblak hmly a dievča naraz zmizlo. Akoby sa vyparila. Len v diaľke sa strácalo jej vystrašené jačanie. Amir s bodom nemohli nič robiť, ani ju len nasledovať, pretože vzápätí sa pri nich objavil drak a museli uskočiť do ďalšieho medzistlpového radu ak sa chceli vyhnúť jeho chniapajúcej papuli. Drak vo svojej nemotornej veľkosti cvakal zubami za každou pohybujúcou sa vecou. A tak sa stalo, že jeho nenásytnú papuľu zaujal aj strácajúci sa oblak hmly, ktorý ostal z časovej brány zatvárajúcej sa za Terezou. Ako náhle sa jeho nozdry nadýchli oparu medzičasu, drak sa stratil ako Tereza. rovnako rýchlo vtiahnutý do tej istej doby ako jeho korisť. V stlpovej jaskyni ostalo len ticho. O to výraznejšie o čo väčší lomoz narobil obrovský jašter pri naháňaní svojej koristi.
- Doriti. Pochopiac situáciu zahrešil Bohdan. A nenávistne pozrel na koniec chodby k približujúcej sa Naamah. Ako ju odtiaľ dostaneme? otočil sa s obavami o svoju priateľku späť na Amira.
-Ideme za ňou. Bez dlhého premýšľania povedal Amir a začal si prezerať kamenné tabličky na stĺpe v hmle ktorého zmizla Tereza s drakom. Ktorej sa to do pekla dotkla?Netrpezlivo ich prelietaval očami a študoval znaky hovoriac nahlas ťo číta.
- Salene 297 nizan 9, dalšia .... Salene 279 nizan 11....ak sa netrafíme bude to nahovno. Bodo hľadel na tabličky podráždený neschopnosťou pomôcť....
-Pozri...zvolal zrazu na tejto je šmuha zotretého prachu....
- Vidím. Aj na tejto vedľa
- Ktorú teda?
- Rýchlo sa rozhodni. Naamah a tá jej svoloč sú blízko. Čas beží. Boďo sa rozhodol a jeho ruka vystrelila k jednej z tabličiek. Medzi stĺpmi sa hneď vytvorila hmlová opona, Amir natiahol ruku a držiac svojho priateľa za plece sa jej dotkol. Obidvaja pocítili na tvári prudký vietor, oči im zaštítilo sivé šero a s pocitom že sa točia okolo vlastnej osi sa stratili z jaskyne tesne pred tým ako k nim dobehli Naamah a jej ostronechtí poskokovia.
Bohdana ovial horúci vzduch. Prekvapilo ho ostré svetlo a rozvírený piesočnatý prach, ktorý vnikal vchodom do jaskyne podobnej tej, do ktorej vstúpili pod havraňou skalou. Do tejto ale nevchádzali, ale pozerali sa zvnútra na jej slnkom zaliaty východ. Suchý vzduch vystriedal chladivú tmu stĺpovej jaskyne.
- Kde to došľaka sme? Vykašľal so seba Bohdan...
- Mali by sme byť niekde v Lýbii. Podľa označenia na stĺpe sme sa vrátili v čase o zhruba tisícsedemsto rokov.
Čoo?
-dúfajme že v tie isté dni ako Tereza. Poď! Ideme ju nájsť. Stále prekvapený Boďo sa vyšuchtal k širokému otvoru. Opatrne vykukli z jaskyne a rozhliadli sa po širokej pieskovcovej rokline miestami vysokej ako troj až päť poschodový dom, ktorá sa kľukatila a vo veľkých ohyboch smerovala na sever . Všimli si, že okolo je veľa podobných jaskýň a otvorov vymletých tisícročiami ostrým vetrom a pieskom, alebo nejakou riekou na ktorú už ľudia dávno zabudli že tu niekedy tiekla. Dno priehlbiny bolo pokryté veľkými skalami a len kde - tu rástli suché pichľavé kríky. Musíme sa dostať hore navrhol Amir a začal sa štverať nie príliš príkrou stenou.
- prečo dofrasa nevyletí?, pomyslel si bohdan sklopiac hlavu pred padajúcimi kamienkami a prachom, ktorý sa zosunuli spod Amirovych nôh a šplhal sa hore za priateľom s privretými očami. Keď sa navrchu oprášili a rozhliadli sa, všimli si v smere ktorým sa tiahla roklina, asi polkilometra od nich kamenné, staroveké mesto s nevysokými hradbami.
-Mesto Salene. povedal Amir a prižmúril oči zahľadiac sa proti slnku na dav ľudí, ktorí pod hradbami a aj z hradieb pozorovali dianie v rokline. Z miesta na ktorom Stáli Amir a Bohdan, aj keď to bola vyvýšenina, nevideli nič. Len kúdoly stúpajúceho piesočného prachu ktoré vyrážali z jamy súčasne s burácavými výkrikmi ľudí.
– nejaká púštna liga ? opýtal sa Bodo. Amir pozrel na Bohdana nechápajúc či ide o pokus o vtip evidentne dobre vyrovnaného mladíka s faktom, že sa nachádza v dobe sedemnásť storočí pred jeho narodením, alebo len obyčajné nepochopenie toho čo vidí.
-Obávam sa, že je ten Noemin jašter. Vážne odpovedal Amir. Poďme , kým je otvorená mestská brána. Dúfali, že sa nepovšimnutí prešmyknú okolo hučiaceho davu do mesta. Vtom sa ale od skupiny hučiacich rozvášnených ľudí odtrhli dve ženy v dlhých hnedých ďželabách a utekali tiež k bráne.
- Veď to je Tereza vyhŕklo z Bohdana.
- čo? Netáraj. Ako by to mohla byť ona? Prekvapený Amir ale spozornel.
- Jej srandovné bežanie rozoznám aj keby mala na sebe batmanov kostým a nahlas zakričal. Terá! Jedna z postáv náhle zastala obzrúc sa ich smerom. Zapišťala a čupla si a začala sa nahlas smiať, radostne sa plieskajúc po stehne. Vtedy pochybnosti padli aj z Amira a spolu sa rozbehli k nej. Druhá žena sa skryla za bránu a odtiaľ ich pozorovala.
- čo to máš na sebe nevychádzajúc z údivu Bohdan.
- Že čo? Rozhorčenie vystriedalo radosť zo stretnutia. A to som tu mala akože tri mesiace chodiť v šušťakoch? Kde ste v riti boli celý čas?A navyše toto sa mi viac páči. Som ako dáka arabka. Zahihňala sa zakrývajúc si ústa opálená Tereza.
- To sme sa teda dobre kopli. Posunuli sme svoj príchod výberom nesprávnej tabličky o tri mesiace. Nahlas premýšľal Amir.
- neviem čo to trepeš ale to neva. Tu je dobre. Chlácholila ho prudko zmeniac namosúrenú náladu Tereza. Podte ukážem vám kde bývam. Tamto je moja kamoška. Rozštebotala sa prezlečená pseudoarabka nevšímajúc si vyvalené ksichty svojich priateľov ani hučiaci dav neďaleko od nich.
-Aha toto je Garieta povedala Tereza a vytiahla za ruku mladé dievča spoza brány. Ja ju volám margarétka. Jej sa to páči a tak milo sa furt usmievka. Nerozmiem jej ani hovno ale je taká milučká. Ona ma našla ked som sa vytrepala z tej zaprášenej jaskyne kde ma chcel zožrať ten ošklivý jašteriak. Som sa skoro došťala strachom ale zdrhla som mu a odvtedy bývam u Margitky. No Neboj sa ich. To sú moji kámoši. Prihovárala sa s milou tvárou dievčaťu. Amir sa mierne uklonil a pozdravil ju. Bohdan napodobnil priateľov úklon a tiež zamrmlal pozdrav. Garieta nepatrne nadvihla prekvapením obočie a úklonom hlavy odpovedala. Potom pridala niečo v jazyku, ktorý sa Tereze zdal taký rozkošný. Amir jej v rovnakej reči odpovedal a a pripojil otázku obrátiac sa na Bohdana. Terezine kútiky úst najskôr úsmevom vytočené hore, pomaly klesali nadol súbežne s obočím ktoré sa úžasom dvíhalo. A ked aj Bohdan celkom spontánne odpovedal africkou hatlaninou ako ju ona nazvala, padla jej brada a udivene kývala hlavou odmietajúc pochopiť, že aj napriek trojmesačnému náskoku ju tí dvaja v konverzácii s jej priateľkou behom pár minut predbehli.
- Poďme teda. Som zvedavý. Poznamenal nič zvláštne si nevšimnúci Boďo smerom k Tereze a pobral sa za Amirom, ktorý už nasledoval mladé dievča úzkymi uličkami starého kamenného mesta. Ked vošli do Garietinho domu, na prvý pohľad jasné aj neznalému Bohdanovi, že nie chudobného. Pri masívnom stole našli sedieť asi štyridsaťročnú ženu a rímskeho vojaka . Garieta kývla na mladú otrokyňu a prikázala jej priniesť umývadlo. Vojak sa postavil a Garietaho predstavila príchodzím hosťom svoju matku.
- Vitaje. Povedala s úsmevom žena a ukázala na vojaka vedľa nej. To toto je môj synovec Georgio,. Je u nás na návšteve.
- Trávim tu dovolenku. Som stotníkom štvrtej legie Diokleciánovho vojska. Hrdo doložil Georgio a pokračoval. Predpokladám podľa vášho oblečenia, že patríte k tejto cudzojazyčnej veselej priateľke našej Gariety.
-To áno. Sme radi, že sme ju našli. A tešíme sa vašej pohostinnosti. Radi vás spoznávame. Odpovedal zdvorilo Amir.
To čo má byť? Preťala zdvorilostnú konverzáciu nástojčivá Terezina otázka. Ako to, že vy sa tu vybavujete a ja nerozumiem ani Ň? To čo je?Boďo. Odkiaľ vieš po africky?
To že Amir takto kváka ma už neprekvapuje. Už tak divne hovoril aj s tou strigou v jaskyni, ale ty si sa to kde a kedy naučil?
- To je jedna z anjelských schopností, ktorú si Boďo ešte neuvedomil, pokojne vysvetľoval Amir rozčúlenej Tereze.
- čo?
- Bohdan ovláda všetky reči. Rovnako ako ja. Rozumel aj Naamah v tej uličke aj v jaskyni. Len si nestačil všimnúť, že Ty nerozumieš. A nestačil si ani všimnúť, že odpovedá jazykom ktorým sa ho opýtajú. Je to pre neho totiž ako pre poloanjela prirodzené.
V tomto okamihu už necivela na rozprávajúceho Amira len Tereza, ale aj Bohdan.
- to mi teda vysvetli vykoktal zo seba Bodo.
- Je to potrebné? Nestačí ti ako príklad schopnosť dorozumieť sa s týmito ľuďmi, alebo si myslíš, že hovoria po slovensky? Opýtal sa Amir. Mlkve ticho ktoré nasledovalo prerušil hlasný nepokojný džavot otrokýň doliehajúci z átria domu. Kým Garieta odbehla zistiť čo sa deje, Amir požiadal pani domu o nejaké oblečenie, ktoré by ich urobilo menej nápadným. Bohdanov hipisácky look a rockovo gotický Amirov image by určite vzbudil zbytočnú pozornosť o ktorú nestáli. Amir sa chcel hneď vybrať s Bohdanom a Terezou späť do jaskyne. Kým si umývali ruky v pozlátenej nádobe, ktorú priniesla otrokyňa, Georgio im rozprával ako mesto Salene sužuje už tri mesiace hrozná príšera, ktorá vychádza z jaskýň v rokline a obyvatelia jej prinášajú obete. Kým mali dosť oviec, drak sa uspokojil každý deň s dvomi. Potom však radca miestokráľa vymyslel že mu treba obetovať pannu, že určite odíde, ale nestalo sa tak a odvtedy je drak naopak na neudržanie a stále sa domáha novej krvi. Každý deň sa losuje ktorá panna v meste bude obetovaná ako ďalšia. Trvá to už šesť dní. Práve sme sa s Garietinou matkou zhovárali, že sa vráti naspäť do Liddie odkiaľ naša rodina pochádza.
- Si z Liddie? Opýtal sa Amir zamýšľajúc sa nad tým čo mu Georgio rozprával?
- Nie. Ja sám som sa narodil v Kapadócii. Ale moja matka áno. Otec je z Perzie.
Výklad prerušila vystrašená Garieta, ktorá vbehla do miestnosti ešte s jednou otrokyňou.
Lós vraj padol na Cleodiu vyhrklo z dievčiny. Teraz ju vlečú k rokline. A nedokazal tomu zabrániť ani jej otec. Ľud je príliš rozvášnený. Georgio sa rázne postavil od stola. To nie. Ju predsa nemôžu obetovať! Musíme tomu zabrániť.
-Kto je Cleodia? Opýtal sa Bohdan?
-Je to nevesta môjho dobrého priateľa. Majú pred svadbou. Vykríkol vojak.
-Miestokráľova dcéra. Doložil Amir.
-A ty to ako vieš? Zastarela sa Tereza.
-Kašli na to odvetil zachmúrený Amir pozorujúc Georgia. Musíme sa odtialto čo najskôr vypariť.
-Tak mu povedz že ten ošklivý dračisko je vyčarovaný z tej knižky. Snažila sa pomôcť veci Tereza. Povedz mu, že to tá husná anjelka ho poštvala na nás. Že ma naháňal cez jaskyňu. Ja som im to aj chcela vysvetliť ale ked mi prd rozumejú. Sú ako hotentóti. Ani anglicky tu nikto nevie.
- Teš sa Terez, že sa nedovtípili, že si sem toho draka došikovala ty. Inak by ťa podhodili tomu drakovi prvú. Ešte pred tými ovcami. Uškrnul sa Bohdan a spolu s amirom sa išli prezliesť.
Keď si vo vedľajšej miestnosti obliekali na svoje šaty tmavozelené kaftany, ktoré im pripravila pani domu uvideli v jedálni kde ostal Georgio biely záblesk. Dom zaplavilo až hmatateľné ticho , Bohdanovi známe už z ulice a vždy ked sa ocitol v blízkosti anjelov. Amir naznačil posunkom Bohdanovi aby mlčal a ani sa nepohol. Hneď nato si Peržan kľakol na zem prstom napísal na do prachu nejaké znaky, podčiarkol ich, potom strhol Bohdana pred seba. Priložil obidve ruky chrbtami dlaní na čelo zavrel oči. Vtom sa okolo jeho tela rozliala zlatistá žiara a jeho obrovské, zrazu roztiahnuté krídla rozprestrel okolo seba zakrývajúc nimi aj prekvapeného Bohdana sediaceho na zemi pred nim. Zotrvali takto nehybne pokiaľ v jedálni žiarilo biele svetlo. Keď zmizlo a s nim aj ticho, boli preč aj Amirove krídla.
To čo? Vykoktal zo seba Boďo.
- To bolo archanjelske svetlo. Musel som nás týmto spôsobom skryť. Odpovedal Amir. Potom prebehli do vedľajšej miestnosti a našli tam na zemi kľačiaceho Georgia s bielou kopijou v rukách. Zdvihol k nim hlavu s uslzenými očami. Tichým, ale pevným hlasom povedal.
- Anjel Pána je so mnou. Idem a zabijem draka na jeho slávu.
- Čo sa stalo? Čo sa deje? Ozvala sa z ďalších dverí v rôznych jazykoch vyslovená zvedavosť aj prekvapenie zároveň.
- Bol tu sám archanjel Michael a zrejme dal svoju kopiju Georgiovi. Vojak sa len usmial, zdvihol sa zo zeme, prešiel k masívnej truhlici v kúte a začal z nej vykladať bojové brnenie rímskeho legionára.
- Ako vieš? Nemohla sa neopýtať Tereza.
- Nepýtaj sa ma furt „ako vieš?“ Poznám tú zbraň. Volá sa Ascalon. Najmocnejšia kopija. Je tiež vytvorená z knihy Raziel. Je to Michaelova zbraň. Ňou sa mu podarilo vyhnať Lucifera z neba. Ňou možno duchovnú bytosť aj zabiť. Nielen vyhnať z tela a urobiť z nej démona ako ste to už videli pri tom pazúrnačovi pod havraňou skalou. Táto kopija zabije aj podstatu duchovnej bytosti. Je to veľmi nebezpečná vecička. Potom sa otočil k skoro vystrojenému Georgiovi Ideme s tebou ak dovolíš. Možno sa ti hodí aj naša pomoc.
– Rád privítam pomoc, zdvorilo odpovedal Georgio, založil si helmicu a zavelil. Poďme!
Dav pri rokline bol čoraz vášnivejší. Hlučne dával najavo svoje emócie pozerajúc sa na miestokráľovu dcéru pripútanú k hrubému asi meter vysokému kolu na dne úžľabiny. Svoje pohľady venovali len jej a plazovy blížiacemu sa pomaly k svojej obeti a tak si nevšimli tri postavy zlaňujúce stenu rokliny. Ked boli dole, začali zbierať všetci traja kamene a hádzať na obrovského jaštera, snažiac sa ho odohnať čo najďalej od Cleodie. Ten prekvapený najskôr cúvol ale keď si uvedomil svoju prevahu, začal ostňami porasteným chvostom prudko šľahať zo strany na stranu a v zlosti víriť prach. Kúdoly jemného piesku ktoré pri tom stúpali k davu, znemožňovali obecenstvu pohľad dole na očakávanú krvavú hostinu. Zlostný ryk draka, ktorého sa snažil Georgio odlákať čo najdalej od Cleodie rozvášňoval dav hore nad nimi. Bohdan cítil na sebe husiu kožu a strach a ani sám nechápal čo robí s obrovským predpotoným jašterom v jednej jame, no pomyslel si, že bude lepšie držať sa tesne za Amirom, ktorý pred sebou výhražne šermoval svojimi jagavými perzskými šamšírmi a vykrikoval na draka hanlivé nadávky. Snažil sa dorážať do draka z druhej strany ako Georgio. Jeho prískoky boli nebezpečne blízko v dosahu chniapajúcej, ostrými zubami vyzbrojenej papule. Peržan však skákal po skalách zľahka, uhýbal sa, zamestnával draka a poskytoval tak Georgiovi ľahší prístup z viac kamenitého terénu zvažujúceho sa nadol. Vtom však prudko dozadu uskakujúci Amir vrazil chrbtom do Bohdana, ktorý sa nestačil uhnúť a Amir tak ostal stáť v dosahu dračieho chvosta.
- Bodo čo tu doriti . Uhni ....nestačil však dopovedať, pretože siný náraz dračieho chvosta odhodil Peržana niekoľko metrov ponad zrazeného Boďa. Drak zbaviac sa tak dvoch zo svojich súperov sa otočil a zúrivo sa vrhol na jediného bojaschopného protivníka v kamennom ringu. Georgio vyzbrojený štítom a Michaelovou kopijou neustúpil rozbesnenému zvieraťu, ktoré sa postavilo na zadné nohy a začalo cápať po vojakovi ostrými pazúrmi svojich šupinatých predných nôh. Georgio nastavil pred seba svoj drevený scutum s červeno namaľovaným symbolom légie v tvare vlčej hlavy a vykryl prvý úder. Druhý úder, ktorému sa prizeral aj Bohdan, rozčesol pomaľovaný štít na dve časti a Vojak ostal čeliť zelenomedenej šupinatej príšere fŕkajúcej jedovaté sliny, len s kopijou v ruke. Bohdan vytreštil oči ale zaváhal len na okamih. Povstalo v ňom presvedčenie, že musí niečo urobiť. Uvedomil si čo hrozí Georgiovi, zároveň cítil mravenčenie v dlaniach a obraz spomienky na boj s Eliudom pod havraňou skalou mu dal nádej, že má šance. Zovrel žiariace päste a hlasným dritidoritidoriti, určite najdivnejším bojovým pokrikom sa rozbehol s dlaňou obrátenou proti zvieraťu rovno medzi jaštera a Georgia. Modravá žiara, ktorá vytvorila štít zabránila strašnému úderu mieriacemu na krčiaceho sa vojaka. Keď sa ako meče ostré pazúry dotkli aury sršiacej z Bohdanovej ruky , záblesk výboja spôsobil príšere popáleninu a odrazil ju rovnakou silou akou Jašter zaútočil. Georgia prekvapenie nad tým, čo sa práve prihodilo neochromilo. Naopak, akoby mu pridalo guráže a pevne uchopiac bielu kopiju vrhol ju cez ochrannú žiaru rovno do ryčiacej papule rozzúreného zvieraťa. Rev prerušilo chrčanie a v obludných očiach primitívneho tvora sa objavilo prekvapenie. Netrvalo dlho. Kopia v mieste kde bola zarazená do hltana zažiarila bielym svetlom a silný výboj v hrdle pripomínajúci bohdanovi výbuch, paralyzoval obrovské monštrum a ukončil nielen chrčanie ale aj život Noeminho draka.
V pomaly opadajúcom prachu pristúpil Amir ku Georgiovi chytil ho za plece a pokývaním hlavy vyjadril obdiv a úctu k činu ktorého sa práve stali svedkom. Georgio mlčky prikývol a usmial sa. Ďakujem vám za pomoc. Bez vás by sa to nepodarilo a obdivne pozrel na Bohdana. Neviem ako si to urobil, no na to, že si ma zachránil nikdy nezabudnem. Moje modlitby ťa budú stále sprevádzať. Amir podal vojakovi ruku so slovami. Musíme sa rozlúčiť priateľu. Máme naponáhlo a nemusia nás tu vidieť. Ak ti to nevadí, odídeme hneď. Skôr ako sem prídu ostatní. Tľapol Boda po pleci a vykročil.
-Počkajte. Zvolal náhle Georgio a rozbehol sa k mŕtvemu drakovi. Vytrhol mu z papule kopiju a nesúc ju pred sebou ako nejakú relikviu ju ponúkol Bohdanovi. Zober si ju. Je to mocná zbraň. Je tvoja. Mňa čaká už iná cesta. Nebudem ju potrebovať. Požiadam o prepustenie z armády. Chcem slúžiť inému pánovi. Povedal Georgio a podal Bohdanovi Ascalon. Boďo pocítil už pri prvom dotyku, že je to naozaj silná zbraň a vedel, že odmietnutie by bolo neodpustiteľné. A tak vyslovil úprimné slová vďaky, pozrel sa v rozplývajúcom sa prachu na zamdletú dievčinu pri kole, miernym úklonom hlavy sa pozdravil Georgiovi, otočil sa dobehol Amira.
- a kde je to naše vrešťadlo? Opýtal sa
- Dúfam, že bude čakať vyššie ako sme sa dohodli. Nie je to tam také strmé. Bude môcť zbehnuť dole k nám. Kým kráčali hore roklinou podávali si vzácnu kopiju, poťažkávali ju a rozmýšľali nad neuveriteľnou náhodou, ktorá im prihrala do rúk tak silnú zbraň. Keď boli v polovici cesty, začali sa obzerať či neuvidia svoju priateľku. Tereza tam ale už nebola. Upozornila na seba krikom z ústia do jaskyne trochu vyššie od nich.
- Našla som ju. Našla! Som dobrá čo? A uškierajúc sa , zatancovala mykajúc bokmi do strán a s rukami za hlavou svoj tanček triumfu. Ideme už domov? S radostným očakávaním v očiach zašvitorila Tereza.
- Bude to trochu problém. Mysli na to, že v sieni ostalo všetko v čase, v akom sme odišli. Takže Naamah s knihou a tými svojimi upírmi nás tam stále čakajú.
- No doprtky. Žiadna sranda. Čo urobíme?
- podhoďme im Teru a , kým z nej budú sosať, my zatiaľ okolo potichúčky zdrhneme. Podpichujúc poznamenal Bodo.
- Ti šibe? Ti takú šľahnem, nestačí, že som tu kvôli vám trčala tri mesiace? Ma z roboty už dávno vyhodili. Rozčertila sa Tereza nepochopiac žart a drobnými päsťami mlátila do pleca Boďovi, sediaceho vedľa nej na oblej skale pred jaskyňou. Amir stojaci pred nimi sa usmial nad prejavom malej energickej kamarátky.
- Neboj moja. Nedáme ťa nikomu. s úsmevom chlácholil Terezu Amir. Potom už vážnejšie dodal. Keď pôjdeme dnu, budem prvý. Ty pôjdeš s kopijou nastraženou pred sebou hneď za mnou hovoril k Bohdanovi a Terez, natočiac hlavu k nej, Ty sa drž viac vzadu. Ale neostávaj priďaleko, aby sa za tebou zas nezavrela tá hmla. Ostala by si tu.
-No iste. Tu už nezostanem ani za svet. Tu ženy vôbec nemôžu do krčmy. A o pive tí ľudia ani nemajú poňatia. Pohoršene dodala Tereza, vyskočila a postavila sa akoby do imaginárneho radu vo vchode do jaskyne.
- No hybajte. Sa tu teraz neosievajte! Posúrilo ich dievča a trojica vstúpila do neveľkého otvoru v pieskovcovej stene.
Hneď ako vošli, bez toho aby sa Amir dotýkal nejakého znaku, spustila sa na nich hmla. Prešli pár krokov a v rozplývajúcom sa magickom opare uvideli práve pribiehať prvých dvoch poloanjelov z roztiahnutými pazúrmi pred sebou. Amirovi vyleteli z dlaní šable. Ked sa vynoril zo závesu času, draví Eliudi prudko zastali v prekvapení, keď uvideli Amira vykročiaceho z hmly skoro v okamihu, keď v nej mizol. Zaskočenie bolo krátke, ale stačilo mrštnému Peržanovi aby urobil rýchly kotrmelec medzi nich a pri vstávaní na nohy rázne sekol šabľami súčasne obom do bokov. Spamätávajúci sa Eliudi sa zmohli len na zúfalé zaškrečanie. Ich telá vzbĺkli a dve čierne dym pripomínajúce duchovné podstaty premieňajúce sa na démonov zmizli stúpajúce medzi stĺpmi. Keď zbadala krátky boj Naamah, ktorú sprevádzali jej ďalší štyria nebezpeční služobníci, zastala, vystrela pred seba ruku s knihou. Druhú ruku položila dlaňou na ňu, zavrátila hlavu dozadu zatvoriac pri tom oči a začala šepkať. Kniha prudko zažiarila v rukách anjela Naamah červeným svetlom a akoby explodovala v červenom ohni. Aspoň sa to tak javilo. Výbuch to však nebol, pretože nenastal žiadny hluk, len akási tlaková, magická vlna vystrelila do všetkých strán. Namiesto výbuchu priestor napĺňalo ticho, ktoré sa šírilo rýchlo a naháňalo hrôzu. Spolu s tichom z knihy vychádzala a v pravidelnom rozširujúcom sa kruhu aj červená aura. Amir cúval Prekvapený pred žiarou až k miestu kde stál Bohdan a do ticha jačiaca Tereza, ktorej hlas však to magické desivé ticho celkom prehlušilo.
Naamah sa teraz už nie zo zvodným ale zo zlomyseľným úsmevom a nenávistným pohľadom pozerala na vyjavenú trojicu pred ňou. Pohľad jej sklzol pritom aj na kopiju ktorú Bohdan držal v ruke a údivom sa jej rozšírili oči a úsmev sa zrazu stratil. Amir si to všimol. Jeho oči na rozdiel od Noeminych sa však rozšírili pochopením a radosťou a chytil Bohdanovu ruku držiacu Ascalon a donútil chlapca vystrieť pred seba zbraň priamo do približujúcej sa červenej žiary. Ked sa aura dotkla kopije, Bohdan pocítil v ruke záchvev a z dlaní mu do Ascalonu prenikala modrá žiara, ktorá sa hromadila v kopiji. Pocítil aj silnú potrebu uvolniť tú energiu a tak namieril hrotom priamo na Naamah a nevediac ako, vystrelil bielu žiaru priamo do knihy. Dotyk svetla Ascalonu a Knihy Raziel sôsobil v prítomných pocit, že sú v ohnisku magickej detonácie. Jaskyňu zalialo silné biele svetlo, ktoré všetkých okmžite oslepilo. Zakryli si rukávmi oči a tak nikto nevidel ako Naamah a jej spoločníkov odhodilo k stĺpom a nechcenými údermi do kamených dlaždíc sa všetci postrácali v rôznych dobách a časoch. Kniha stále vznášajúca v priestore, v ktorom ju Noema držala, začala do seba zrazu tú obrovskú žiaru vťahovať a pomaly, ako svetla ubúdalo nad knihou sa objavovala silueta postavy.
- Metatron! Prekvapene oslovil vysokého anjela držiaceho knihu, pokľaknúc na jedno koleno Amir, ked vzhliadol k ubúdajúcej žiare. Bohdan a Tereza ako počuli oslovenie, sklopili ruky a vyjavene pozerali na bytosť mocnejšiu ako anjeli.
- Amiriel. Vyslovením Peržanovho mena a malým uklonom hlavy odzdravil Metatron.
Mocné Knieža mlčky hľadelo na Amira, Terezu a Bohdana. Som vám vďačný za knihu. A preto sa ťa Amiriel neopýtam na tvoju spoločnosť. Nestarám sa do vecí mocných Erelimom, ktorých by tvoj priateľ zaujímal. A zbraň ktorú drží tiež. Odíďte preto odtiaľto skôr ako sem prídu tí, ktorým sa bude zodpovedať Naamah Noema.
Amir prikývol, uklonil sa a aj svojim priateľom pohľadom pokynul, že sa treba pratať čo najrýchlejšie. Bohdan s Terezou napodobnili Amirov úklon rýchlym krokom nasledovali svojho priateľa do už známeho prechodu do jaskyne pod havraňou skalou. Ked sa vynorili v chladivom šere jaskyne, Tereza zvýskla a znovu predviedla tanček triumfu.
-A čo s týmto? Zdvihol Bohdan Kopiju pred seba nevšímajúc si Terezinu radosť z vône lesa. Domov to nemôžem zobrať. Ved by ma pamiatkári zažalovali. A usmejúc sa ju podal Amirovi.
- Viem o jednom dobrom úkryte, zamyslel sa Amir. Počkaje tu chvíľu. Odskočím si len na okamih. Nečakajúc na reakciu stratil sa v hmle.
-kde šiel? Vyzvedala Tereza.
- Neviem. Možno si chce teraz on na tri mesiace dať hakes od Teba.
- bože ty si tak protivný...znechutene zazrela na Bohdana Tereza
- stále ma môžeš volať Boďo nie „bože“. Podľa Amira som len poloboh. Uškrnul sa a uhol sa úderu znovu ročertenej Terezy.
-Vybavené. Oznámil hlboký hlas za nimi. Nečakali ste dlho? Poďme domov. A len tak mimochodom doložil Amir a vykročil. Ak by si chcel, mohli by sme ešte stihnúť tvoje preteky Boďo sa na okamih prekvapil ale potom usmial a nesúhlasne zakýval hlavou.
Poďmé. Zamrnčala Tereza Chcem vidieť ako to natrieš tomu čurákovi Renovi.
-Nemala si ho nechať a nebol by čurák a nechcela by si, aby som mu to natrel. Odvrkol Bodo a pokračoval. Mám dnes už atletiky dosť a navyše, potrebujem to stráviť. Ešte mi veľa chýba, aby som to všetko pochopil . Nerozumiem ani celkom tomu čo hovoril ten Metatron. Nebol práve najvďačnejší. Poznamenal zachmúrene Boďo kráčajúc hneď za Amirom úzkym kľukatým chodníčkom v slnečnej žiare dolu k sokoliemu útesu.
Aj keď to tak nevyzerá, ver mi, že bol naozaj veľkorysý. Mohol nás kľudne podhodiť Erelimom a bolo by po nás. A tie reči o tom, že sa na Teba neopýta bola len dekórka. Knieža Metatron vie veľa. Viac ako by sme si vôbec vedeli vymyslieť že vie.
-Máte teda veľmi podivné správanie v tom vašom anjelskom svete.
V našom Bogdariel...v našom. Opravil chlapca usmievajúci sa Amir.
- Jéj. Rýchlo pozrite. Tam sú srnky. Doriti tu je tak krásne. Nevšímala si ich debatu stále sa niečim nadchýňajúca Tereza hopkajúca za nimi. Mi Magda ani neuverí, že som bola tri mesiace v Afrike. Mi to dosvedčíte?
- No iste. Aj to, že si videla draka. Zamrmlal Boďo
- No veď to. S tým drakom mi to nejde celkom do hlavy. Zamyslela sa Tereza, zastala a poškrabala sa za uchom. Keby sa to neprihodilo dneska, povedala by som Magde, že to bolo ako tá legenda o tom svätom Jurajovi, čo sme sa učili na nábožku.
- Terez... Otočil sa k nej Boďo s úškrnom. - Radšej jej nič nevrav. Aj ked to naozaj nebolo nebolo dnes. A navyše Amir nerád chodí na návštevy na psychu.
-Hm. A ani sme nevideli tie páskované myšky. Preskočila myšlienku Tereza, pozrela do slnka, usmiala sa a vykročila lesným chodníčkom za svojimi priateľmi.
- Hm....stále máš pocit, že v nej neviem čítať? Opýtala sa s úsmevom triumfiálne Naamah a hned nato vykríkla príkaz s rukou namierenou na Bohdana. Zožer ich!
Drak zareval, ladne preskočil Naamah a jej démonických spoločníkov a s rykom rozliehajúcim sa po jaskynnej sieni sa vrhol na trojicu ktorá v hrôze zdúpnela. Amir s Bohdanom však svoju stuhnutosť premohli rýchlejšie a uskočili za stlp. Peržan okríkol Terezu a tá v rýchlej otočke v snahe nasledovať priateľov stratila rovnováhu. Pred pádom ju zachránila prudko vymrštená ruka, ktorá sa zachytila piliera. V okamihu ako sa končeky prstov dotkli zaprášeného povrchu tabličky, však nezískala stabilitu, ale spustila čosi veľmi nečakané. Stĺp spolu s Terezou obklopil oblak hmly a dievča naraz zmizlo. Akoby sa vyparila. Len v diaľke sa strácalo jej vystrašené jačanie. Amir s bodom nemohli nič robiť, ani ju len nasledovať, pretože vzápätí sa pri nich objavil drak a museli uskočiť do ďalšieho medzistlpového radu ak sa chceli vyhnúť jeho chniapajúcej papuli. Drak vo svojej nemotornej veľkosti cvakal zubami za každou pohybujúcou sa vecou. A tak sa stalo, že jeho nenásytnú papuľu zaujal aj strácajúci sa oblak hmly, ktorý ostal z časovej brány zatvárajúcej sa za Terezou. Ako náhle sa jeho nozdry nadýchli oparu medzičasu, drak sa stratil ako Tereza. rovnako rýchlo vtiahnutý do tej istej doby ako jeho korisť. V stlpovej jaskyni ostalo len ticho. O to výraznejšie o čo väčší lomoz narobil obrovský jašter pri naháňaní svojej koristi.
- Doriti. Pochopiac situáciu zahrešil Bohdan. A nenávistne pozrel na koniec chodby k približujúcej sa Naamah. Ako ju odtiaľ dostaneme? otočil sa s obavami o svoju priateľku späť na Amira.
-Ideme za ňou. Bez dlhého premýšľania povedal Amir a začal si prezerať kamenné tabličky na stĺpe v hmle ktorého zmizla Tereza s drakom. Ktorej sa to do pekla dotkla?Netrpezlivo ich prelietaval očami a študoval znaky hovoriac nahlas ťo číta.
- Salene 297 nizan 9, dalšia .... Salene 279 nizan 11....ak sa netrafíme bude to nahovno. Bodo hľadel na tabličky podráždený neschopnosťou pomôcť....
-Pozri...zvolal zrazu na tejto je šmuha zotretého prachu....
- Vidím. Aj na tejto vedľa
- Ktorú teda?
- Rýchlo sa rozhodni. Naamah a tá jej svoloč sú blízko. Čas beží. Boďo sa rozhodol a jeho ruka vystrelila k jednej z tabličiek. Medzi stĺpmi sa hneď vytvorila hmlová opona, Amir natiahol ruku a držiac svojho priateľa za plece sa jej dotkol. Obidvaja pocítili na tvári prudký vietor, oči im zaštítilo sivé šero a s pocitom že sa točia okolo vlastnej osi sa stratili z jaskyne tesne pred tým ako k nim dobehli Naamah a jej ostronechtí poskokovia.
Bohdana ovial horúci vzduch. Prekvapilo ho ostré svetlo a rozvírený piesočnatý prach, ktorý vnikal vchodom do jaskyne podobnej tej, do ktorej vstúpili pod havraňou skalou. Do tejto ale nevchádzali, ale pozerali sa zvnútra na jej slnkom zaliaty východ. Suchý vzduch vystriedal chladivú tmu stĺpovej jaskyne.
- Kde to došľaka sme? Vykašľal so seba Bohdan...
- Mali by sme byť niekde v Lýbii. Podľa označenia na stĺpe sme sa vrátili v čase o zhruba tisícsedemsto rokov.
Čoo?
-dúfajme že v tie isté dni ako Tereza. Poď! Ideme ju nájsť. Stále prekvapený Boďo sa vyšuchtal k širokému otvoru. Opatrne vykukli z jaskyne a rozhliadli sa po širokej pieskovcovej rokline miestami vysokej ako troj až päť poschodový dom, ktorá sa kľukatila a vo veľkých ohyboch smerovala na sever . Všimli si, že okolo je veľa podobných jaskýň a otvorov vymletých tisícročiami ostrým vetrom a pieskom, alebo nejakou riekou na ktorú už ľudia dávno zabudli že tu niekedy tiekla. Dno priehlbiny bolo pokryté veľkými skalami a len kde - tu rástli suché pichľavé kríky. Musíme sa dostať hore navrhol Amir a začal sa štverať nie príliš príkrou stenou.
- prečo dofrasa nevyletí?, pomyslel si bohdan sklopiac hlavu pred padajúcimi kamienkami a prachom, ktorý sa zosunuli spod Amirovych nôh a šplhal sa hore za priateľom s privretými očami. Keď sa navrchu oprášili a rozhliadli sa, všimli si v smere ktorým sa tiahla roklina, asi polkilometra od nich kamenné, staroveké mesto s nevysokými hradbami.
-Mesto Salene. povedal Amir a prižmúril oči zahľadiac sa proti slnku na dav ľudí, ktorí pod hradbami a aj z hradieb pozorovali dianie v rokline. Z miesta na ktorom Stáli Amir a Bohdan, aj keď to bola vyvýšenina, nevideli nič. Len kúdoly stúpajúceho piesočného prachu ktoré vyrážali z jamy súčasne s burácavými výkrikmi ľudí.
– nejaká púštna liga ? opýtal sa Bodo. Amir pozrel na Bohdana nechápajúc či ide o pokus o vtip evidentne dobre vyrovnaného mladíka s faktom, že sa nachádza v dobe sedemnásť storočí pred jeho narodením, alebo len obyčajné nepochopenie toho čo vidí.
-Obávam sa, že je ten Noemin jašter. Vážne odpovedal Amir. Poďme , kým je otvorená mestská brána. Dúfali, že sa nepovšimnutí prešmyknú okolo hučiaceho davu do mesta. Vtom sa ale od skupiny hučiacich rozvášnených ľudí odtrhli dve ženy v dlhých hnedých ďželabách a utekali tiež k bráne.
- Veď to je Tereza vyhŕklo z Bohdana.
- čo? Netáraj. Ako by to mohla byť ona? Prekvapený Amir ale spozornel.
- Jej srandovné bežanie rozoznám aj keby mala na sebe batmanov kostým a nahlas zakričal. Terá! Jedna z postáv náhle zastala obzrúc sa ich smerom. Zapišťala a čupla si a začala sa nahlas smiať, radostne sa plieskajúc po stehne. Vtedy pochybnosti padli aj z Amira a spolu sa rozbehli k nej. Druhá žena sa skryla za bránu a odtiaľ ich pozorovala.
- čo to máš na sebe nevychádzajúc z údivu Bohdan.
- Že čo? Rozhorčenie vystriedalo radosť zo stretnutia. A to som tu mala akože tri mesiace chodiť v šušťakoch? Kde ste v riti boli celý čas?A navyše toto sa mi viac páči. Som ako dáka arabka. Zahihňala sa zakrývajúc si ústa opálená Tereza.
- To sme sa teda dobre kopli. Posunuli sme svoj príchod výberom nesprávnej tabličky o tri mesiace. Nahlas premýšľal Amir.
- neviem čo to trepeš ale to neva. Tu je dobre. Chlácholila ho prudko zmeniac namosúrenú náladu Tereza. Podte ukážem vám kde bývam. Tamto je moja kamoška. Rozštebotala sa prezlečená pseudoarabka nevšímajúc si vyvalené ksichty svojich priateľov ani hučiaci dav neďaleko od nich.
-Aha toto je Garieta povedala Tereza a vytiahla za ruku mladé dievča spoza brány. Ja ju volám margarétka. Jej sa to páči a tak milo sa furt usmievka. Nerozmiem jej ani hovno ale je taká milučká. Ona ma našla ked som sa vytrepala z tej zaprášenej jaskyne kde ma chcel zožrať ten ošklivý jašteriak. Som sa skoro došťala strachom ale zdrhla som mu a odvtedy bývam u Margitky. No Neboj sa ich. To sú moji kámoši. Prihovárala sa s milou tvárou dievčaťu. Amir sa mierne uklonil a pozdravil ju. Bohdan napodobnil priateľov úklon a tiež zamrmlal pozdrav. Garieta nepatrne nadvihla prekvapením obočie a úklonom hlavy odpovedala. Potom pridala niečo v jazyku, ktorý sa Tereze zdal taký rozkošný. Amir jej v rovnakej reči odpovedal a a pripojil otázku obrátiac sa na Bohdana. Terezine kútiky úst najskôr úsmevom vytočené hore, pomaly klesali nadol súbežne s obočím ktoré sa úžasom dvíhalo. A ked aj Bohdan celkom spontánne odpovedal africkou hatlaninou ako ju ona nazvala, padla jej brada a udivene kývala hlavou odmietajúc pochopiť, že aj napriek trojmesačnému náskoku ju tí dvaja v konverzácii s jej priateľkou behom pár minut predbehli.
- Poďme teda. Som zvedavý. Poznamenal nič zvláštne si nevšimnúci Boďo smerom k Tereze a pobral sa za Amirom, ktorý už nasledoval mladé dievča úzkymi uličkami starého kamenného mesta. Ked vošli do Garietinho domu, na prvý pohľad jasné aj neznalému Bohdanovi, že nie chudobného. Pri masívnom stole našli sedieť asi štyridsaťročnú ženu a rímskeho vojaka . Garieta kývla na mladú otrokyňu a prikázala jej priniesť umývadlo. Vojak sa postavil a Garietaho predstavila príchodzím hosťom svoju matku.
- Vitaje. Povedala s úsmevom žena a ukázala na vojaka vedľa nej. To toto je môj synovec Georgio,. Je u nás na návšteve.
- Trávim tu dovolenku. Som stotníkom štvrtej legie Diokleciánovho vojska. Hrdo doložil Georgio a pokračoval. Predpokladám podľa vášho oblečenia, že patríte k tejto cudzojazyčnej veselej priateľke našej Gariety.
-To áno. Sme radi, že sme ju našli. A tešíme sa vašej pohostinnosti. Radi vás spoznávame. Odpovedal zdvorilo Amir.
To čo má byť? Preťala zdvorilostnú konverzáciu nástojčivá Terezina otázka. Ako to, že vy sa tu vybavujete a ja nerozumiem ani Ň? To čo je?Boďo. Odkiaľ vieš po africky?
To že Amir takto kváka ma už neprekvapuje. Už tak divne hovoril aj s tou strigou v jaskyni, ale ty si sa to kde a kedy naučil?
- To je jedna z anjelských schopností, ktorú si Boďo ešte neuvedomil, pokojne vysvetľoval Amir rozčúlenej Tereze.
- čo?
- Bohdan ovláda všetky reči. Rovnako ako ja. Rozumel aj Naamah v tej uličke aj v jaskyni. Len si nestačil všimnúť, že Ty nerozumieš. A nestačil si ani všimnúť, že odpovedá jazykom ktorým sa ho opýtajú. Je to pre neho totiž ako pre poloanjela prirodzené.
V tomto okamihu už necivela na rozprávajúceho Amira len Tereza, ale aj Bohdan.
- to mi teda vysvetli vykoktal zo seba Bodo.
- Je to potrebné? Nestačí ti ako príklad schopnosť dorozumieť sa s týmito ľuďmi, alebo si myslíš, že hovoria po slovensky? Opýtal sa Amir. Mlkve ticho ktoré nasledovalo prerušil hlasný nepokojný džavot otrokýň doliehajúci z átria domu. Kým Garieta odbehla zistiť čo sa deje, Amir požiadal pani domu o nejaké oblečenie, ktoré by ich urobilo menej nápadným. Bohdanov hipisácky look a rockovo gotický Amirov image by určite vzbudil zbytočnú pozornosť o ktorú nestáli. Amir sa chcel hneď vybrať s Bohdanom a Terezou späť do jaskyne. Kým si umývali ruky v pozlátenej nádobe, ktorú priniesla otrokyňa, Georgio im rozprával ako mesto Salene sužuje už tri mesiace hrozná príšera, ktorá vychádza z jaskýň v rokline a obyvatelia jej prinášajú obete. Kým mali dosť oviec, drak sa uspokojil každý deň s dvomi. Potom však radca miestokráľa vymyslel že mu treba obetovať pannu, že určite odíde, ale nestalo sa tak a odvtedy je drak naopak na neudržanie a stále sa domáha novej krvi. Každý deň sa losuje ktorá panna v meste bude obetovaná ako ďalšia. Trvá to už šesť dní. Práve sme sa s Garietinou matkou zhovárali, že sa vráti naspäť do Liddie odkiaľ naša rodina pochádza.
- Si z Liddie? Opýtal sa Amir zamýšľajúc sa nad tým čo mu Georgio rozprával?
- Nie. Ja sám som sa narodil v Kapadócii. Ale moja matka áno. Otec je z Perzie.
Výklad prerušila vystrašená Garieta, ktorá vbehla do miestnosti ešte s jednou otrokyňou.
Lós vraj padol na Cleodiu vyhrklo z dievčiny. Teraz ju vlečú k rokline. A nedokazal tomu zabrániť ani jej otec. Ľud je príliš rozvášnený. Georgio sa rázne postavil od stola. To nie. Ju predsa nemôžu obetovať! Musíme tomu zabrániť.
-Kto je Cleodia? Opýtal sa Bohdan?
-Je to nevesta môjho dobrého priateľa. Majú pred svadbou. Vykríkol vojak.
-Miestokráľova dcéra. Doložil Amir.
-A ty to ako vieš? Zastarela sa Tereza.
-Kašli na to odvetil zachmúrený Amir pozorujúc Georgia. Musíme sa odtialto čo najskôr vypariť.
-Tak mu povedz že ten ošklivý dračisko je vyčarovaný z tej knižky. Snažila sa pomôcť veci Tereza. Povedz mu, že to tá husná anjelka ho poštvala na nás. Že ma naháňal cez jaskyňu. Ja som im to aj chcela vysvetliť ale ked mi prd rozumejú. Sú ako hotentóti. Ani anglicky tu nikto nevie.
- Teš sa Terez, že sa nedovtípili, že si sem toho draka došikovala ty. Inak by ťa podhodili tomu drakovi prvú. Ešte pred tými ovcami. Uškrnul sa Bohdan a spolu s amirom sa išli prezliesť.
Keď si vo vedľajšej miestnosti obliekali na svoje šaty tmavozelené kaftany, ktoré im pripravila pani domu uvideli v jedálni kde ostal Georgio biely záblesk. Dom zaplavilo až hmatateľné ticho , Bohdanovi známe už z ulice a vždy ked sa ocitol v blízkosti anjelov. Amir naznačil posunkom Bohdanovi aby mlčal a ani sa nepohol. Hneď nato si Peržan kľakol na zem prstom napísal na do prachu nejaké znaky, podčiarkol ich, potom strhol Bohdana pred seba. Priložil obidve ruky chrbtami dlaní na čelo zavrel oči. Vtom sa okolo jeho tela rozliala zlatistá žiara a jeho obrovské, zrazu roztiahnuté krídla rozprestrel okolo seba zakrývajúc nimi aj prekvapeného Bohdana sediaceho na zemi pred nim. Zotrvali takto nehybne pokiaľ v jedálni žiarilo biele svetlo. Keď zmizlo a s nim aj ticho, boli preč aj Amirove krídla.
To čo? Vykoktal zo seba Boďo.
- To bolo archanjelske svetlo. Musel som nás týmto spôsobom skryť. Odpovedal Amir. Potom prebehli do vedľajšej miestnosti a našli tam na zemi kľačiaceho Georgia s bielou kopijou v rukách. Zdvihol k nim hlavu s uslzenými očami. Tichým, ale pevným hlasom povedal.
- Anjel Pána je so mnou. Idem a zabijem draka na jeho slávu.
- Čo sa stalo? Čo sa deje? Ozvala sa z ďalších dverí v rôznych jazykoch vyslovená zvedavosť aj prekvapenie zároveň.
- Bol tu sám archanjel Michael a zrejme dal svoju kopiju Georgiovi. Vojak sa len usmial, zdvihol sa zo zeme, prešiel k masívnej truhlici v kúte a začal z nej vykladať bojové brnenie rímskeho legionára.
- Ako vieš? Nemohla sa neopýtať Tereza.
- Nepýtaj sa ma furt „ako vieš?“ Poznám tú zbraň. Volá sa Ascalon. Najmocnejšia kopija. Je tiež vytvorená z knihy Raziel. Je to Michaelova zbraň. Ňou sa mu podarilo vyhnať Lucifera z neba. Ňou možno duchovnú bytosť aj zabiť. Nielen vyhnať z tela a urobiť z nej démona ako ste to už videli pri tom pazúrnačovi pod havraňou skalou. Táto kopija zabije aj podstatu duchovnej bytosti. Je to veľmi nebezpečná vecička. Potom sa otočil k skoro vystrojenému Georgiovi Ideme s tebou ak dovolíš. Možno sa ti hodí aj naša pomoc.
– Rád privítam pomoc, zdvorilo odpovedal Georgio, založil si helmicu a zavelil. Poďme!
Dav pri rokline bol čoraz vášnivejší. Hlučne dával najavo svoje emócie pozerajúc sa na miestokráľovu dcéru pripútanú k hrubému asi meter vysokému kolu na dne úžľabiny. Svoje pohľady venovali len jej a plazovy blížiacemu sa pomaly k svojej obeti a tak si nevšimli tri postavy zlaňujúce stenu rokliny. Ked boli dole, začali zbierať všetci traja kamene a hádzať na obrovského jaštera, snažiac sa ho odohnať čo najďalej od Cleodie. Ten prekvapený najskôr cúvol ale keď si uvedomil svoju prevahu, začal ostňami porasteným chvostom prudko šľahať zo strany na stranu a v zlosti víriť prach. Kúdoly jemného piesku ktoré pri tom stúpali k davu, znemožňovali obecenstvu pohľad dole na očakávanú krvavú hostinu. Zlostný ryk draka, ktorého sa snažil Georgio odlákať čo najdalej od Cleodie rozvášňoval dav hore nad nimi. Bohdan cítil na sebe husiu kožu a strach a ani sám nechápal čo robí s obrovským predpotoným jašterom v jednej jame, no pomyslel si, že bude lepšie držať sa tesne za Amirom, ktorý pred sebou výhražne šermoval svojimi jagavými perzskými šamšírmi a vykrikoval na draka hanlivé nadávky. Snažil sa dorážať do draka z druhej strany ako Georgio. Jeho prískoky boli nebezpečne blízko v dosahu chniapajúcej, ostrými zubami vyzbrojenej papule. Peržan však skákal po skalách zľahka, uhýbal sa, zamestnával draka a poskytoval tak Georgiovi ľahší prístup z viac kamenitého terénu zvažujúceho sa nadol. Vtom však prudko dozadu uskakujúci Amir vrazil chrbtom do Bohdana, ktorý sa nestačil uhnúť a Amir tak ostal stáť v dosahu dračieho chvosta.
- Bodo čo tu doriti . Uhni ....nestačil však dopovedať, pretože siný náraz dračieho chvosta odhodil Peržana niekoľko metrov ponad zrazeného Boďa. Drak zbaviac sa tak dvoch zo svojich súperov sa otočil a zúrivo sa vrhol na jediného bojaschopného protivníka v kamennom ringu. Georgio vyzbrojený štítom a Michaelovou kopijou neustúpil rozbesnenému zvieraťu, ktoré sa postavilo na zadné nohy a začalo cápať po vojakovi ostrými pazúrmi svojich šupinatých predných nôh. Georgio nastavil pred seba svoj drevený scutum s červeno namaľovaným symbolom légie v tvare vlčej hlavy a vykryl prvý úder. Druhý úder, ktorému sa prizeral aj Bohdan, rozčesol pomaľovaný štít na dve časti a Vojak ostal čeliť zelenomedenej šupinatej príšere fŕkajúcej jedovaté sliny, len s kopijou v ruke. Bohdan vytreštil oči ale zaváhal len na okamih. Povstalo v ňom presvedčenie, že musí niečo urobiť. Uvedomil si čo hrozí Georgiovi, zároveň cítil mravenčenie v dlaniach a obraz spomienky na boj s Eliudom pod havraňou skalou mu dal nádej, že má šance. Zovrel žiariace päste a hlasným dritidoritidoriti, určite najdivnejším bojovým pokrikom sa rozbehol s dlaňou obrátenou proti zvieraťu rovno medzi jaštera a Georgia. Modravá žiara, ktorá vytvorila štít zabránila strašnému úderu mieriacemu na krčiaceho sa vojaka. Keď sa ako meče ostré pazúry dotkli aury sršiacej z Bohdanovej ruky , záblesk výboja spôsobil príšere popáleninu a odrazil ju rovnakou silou akou Jašter zaútočil. Georgia prekvapenie nad tým, čo sa práve prihodilo neochromilo. Naopak, akoby mu pridalo guráže a pevne uchopiac bielu kopiju vrhol ju cez ochrannú žiaru rovno do ryčiacej papule rozzúreného zvieraťa. Rev prerušilo chrčanie a v obludných očiach primitívneho tvora sa objavilo prekvapenie. Netrvalo dlho. Kopia v mieste kde bola zarazená do hltana zažiarila bielym svetlom a silný výboj v hrdle pripomínajúci bohdanovi výbuch, paralyzoval obrovské monštrum a ukončil nielen chrčanie ale aj život Noeminho draka.
V pomaly opadajúcom prachu pristúpil Amir ku Georgiovi chytil ho za plece a pokývaním hlavy vyjadril obdiv a úctu k činu ktorého sa práve stali svedkom. Georgio mlčky prikývol a usmial sa. Ďakujem vám za pomoc. Bez vás by sa to nepodarilo a obdivne pozrel na Bohdana. Neviem ako si to urobil, no na to, že si ma zachránil nikdy nezabudnem. Moje modlitby ťa budú stále sprevádzať. Amir podal vojakovi ruku so slovami. Musíme sa rozlúčiť priateľu. Máme naponáhlo a nemusia nás tu vidieť. Ak ti to nevadí, odídeme hneď. Skôr ako sem prídu ostatní. Tľapol Boda po pleci a vykročil.
-Počkajte. Zvolal náhle Georgio a rozbehol sa k mŕtvemu drakovi. Vytrhol mu z papule kopiju a nesúc ju pred sebou ako nejakú relikviu ju ponúkol Bohdanovi. Zober si ju. Je to mocná zbraň. Je tvoja. Mňa čaká už iná cesta. Nebudem ju potrebovať. Požiadam o prepustenie z armády. Chcem slúžiť inému pánovi. Povedal Georgio a podal Bohdanovi Ascalon. Boďo pocítil už pri prvom dotyku, že je to naozaj silná zbraň a vedel, že odmietnutie by bolo neodpustiteľné. A tak vyslovil úprimné slová vďaky, pozrel sa v rozplývajúcom sa prachu na zamdletú dievčinu pri kole, miernym úklonom hlavy sa pozdravil Georgiovi, otočil sa dobehol Amira.
- a kde je to naše vrešťadlo? Opýtal sa
- Dúfam, že bude čakať vyššie ako sme sa dohodli. Nie je to tam také strmé. Bude môcť zbehnuť dole k nám. Kým kráčali hore roklinou podávali si vzácnu kopiju, poťažkávali ju a rozmýšľali nad neuveriteľnou náhodou, ktorá im prihrala do rúk tak silnú zbraň. Keď boli v polovici cesty, začali sa obzerať či neuvidia svoju priateľku. Tereza tam ale už nebola. Upozornila na seba krikom z ústia do jaskyne trochu vyššie od nich.
- Našla som ju. Našla! Som dobrá čo? A uškierajúc sa , zatancovala mykajúc bokmi do strán a s rukami za hlavou svoj tanček triumfu. Ideme už domov? S radostným očakávaním v očiach zašvitorila Tereza.
- Bude to trochu problém. Mysli na to, že v sieni ostalo všetko v čase, v akom sme odišli. Takže Naamah s knihou a tými svojimi upírmi nás tam stále čakajú.
- No doprtky. Žiadna sranda. Čo urobíme?
- podhoďme im Teru a , kým z nej budú sosať, my zatiaľ okolo potichúčky zdrhneme. Podpichujúc poznamenal Bodo.
- Ti šibe? Ti takú šľahnem, nestačí, že som tu kvôli vám trčala tri mesiace? Ma z roboty už dávno vyhodili. Rozčertila sa Tereza nepochopiac žart a drobnými päsťami mlátila do pleca Boďovi, sediaceho vedľa nej na oblej skale pred jaskyňou. Amir stojaci pred nimi sa usmial nad prejavom malej energickej kamarátky.
- Neboj moja. Nedáme ťa nikomu. s úsmevom chlácholil Terezu Amir. Potom už vážnejšie dodal. Keď pôjdeme dnu, budem prvý. Ty pôjdeš s kopijou nastraženou pred sebou hneď za mnou hovoril k Bohdanovi a Terez, natočiac hlavu k nej, Ty sa drž viac vzadu. Ale neostávaj priďaleko, aby sa za tebou zas nezavrela tá hmla. Ostala by si tu.
-No iste. Tu už nezostanem ani za svet. Tu ženy vôbec nemôžu do krčmy. A o pive tí ľudia ani nemajú poňatia. Pohoršene dodala Tereza, vyskočila a postavila sa akoby do imaginárneho radu vo vchode do jaskyne.
- No hybajte. Sa tu teraz neosievajte! Posúrilo ich dievča a trojica vstúpila do neveľkého otvoru v pieskovcovej stene.
Hneď ako vošli, bez toho aby sa Amir dotýkal nejakého znaku, spustila sa na nich hmla. Prešli pár krokov a v rozplývajúcom sa magickom opare uvideli práve pribiehať prvých dvoch poloanjelov z roztiahnutými pazúrmi pred sebou. Amirovi vyleteli z dlaní šable. Ked sa vynoril zo závesu času, draví Eliudi prudko zastali v prekvapení, keď uvideli Amira vykročiaceho z hmly skoro v okamihu, keď v nej mizol. Zaskočenie bolo krátke, ale stačilo mrštnému Peržanovi aby urobil rýchly kotrmelec medzi nich a pri vstávaní na nohy rázne sekol šabľami súčasne obom do bokov. Spamätávajúci sa Eliudi sa zmohli len na zúfalé zaškrečanie. Ich telá vzbĺkli a dve čierne dym pripomínajúce duchovné podstaty premieňajúce sa na démonov zmizli stúpajúce medzi stĺpmi. Keď zbadala krátky boj Naamah, ktorú sprevádzali jej ďalší štyria nebezpeční služobníci, zastala, vystrela pred seba ruku s knihou. Druhú ruku položila dlaňou na ňu, zavrátila hlavu dozadu zatvoriac pri tom oči a začala šepkať. Kniha prudko zažiarila v rukách anjela Naamah červeným svetlom a akoby explodovala v červenom ohni. Aspoň sa to tak javilo. Výbuch to však nebol, pretože nenastal žiadny hluk, len akási tlaková, magická vlna vystrelila do všetkých strán. Namiesto výbuchu priestor napĺňalo ticho, ktoré sa šírilo rýchlo a naháňalo hrôzu. Spolu s tichom z knihy vychádzala a v pravidelnom rozširujúcom sa kruhu aj červená aura. Amir cúval Prekvapený pred žiarou až k miestu kde stál Bohdan a do ticha jačiaca Tereza, ktorej hlas však to magické desivé ticho celkom prehlušilo.
Naamah sa teraz už nie zo zvodným ale zo zlomyseľným úsmevom a nenávistným pohľadom pozerala na vyjavenú trojicu pred ňou. Pohľad jej sklzol pritom aj na kopiju ktorú Bohdan držal v ruke a údivom sa jej rozšírili oči a úsmev sa zrazu stratil. Amir si to všimol. Jeho oči na rozdiel od Noeminych sa však rozšírili pochopením a radosťou a chytil Bohdanovu ruku držiacu Ascalon a donútil chlapca vystrieť pred seba zbraň priamo do približujúcej sa červenej žiary. Ked sa aura dotkla kopije, Bohdan pocítil v ruke záchvev a z dlaní mu do Ascalonu prenikala modrá žiara, ktorá sa hromadila v kopiji. Pocítil aj silnú potrebu uvolniť tú energiu a tak namieril hrotom priamo na Naamah a nevediac ako, vystrelil bielu žiaru priamo do knihy. Dotyk svetla Ascalonu a Knihy Raziel sôsobil v prítomných pocit, že sú v ohnisku magickej detonácie. Jaskyňu zalialo silné biele svetlo, ktoré všetkých okmžite oslepilo. Zakryli si rukávmi oči a tak nikto nevidel ako Naamah a jej spoločníkov odhodilo k stĺpom a nechcenými údermi do kamených dlaždíc sa všetci postrácali v rôznych dobách a časoch. Kniha stále vznášajúca v priestore, v ktorom ju Noema držala, začala do seba zrazu tú obrovskú žiaru vťahovať a pomaly, ako svetla ubúdalo nad knihou sa objavovala silueta postavy.
- Metatron! Prekvapene oslovil vysokého anjela držiaceho knihu, pokľaknúc na jedno koleno Amir, ked vzhliadol k ubúdajúcej žiare. Bohdan a Tereza ako počuli oslovenie, sklopili ruky a vyjavene pozerali na bytosť mocnejšiu ako anjeli.
- Amiriel. Vyslovením Peržanovho mena a malým uklonom hlavy odzdravil Metatron.
Mocné Knieža mlčky hľadelo na Amira, Terezu a Bohdana. Som vám vďačný za knihu. A preto sa ťa Amiriel neopýtam na tvoju spoločnosť. Nestarám sa do vecí mocných Erelimom, ktorých by tvoj priateľ zaujímal. A zbraň ktorú drží tiež. Odíďte preto odtiaľto skôr ako sem prídu tí, ktorým sa bude zodpovedať Naamah Noema.
Amir prikývol, uklonil sa a aj svojim priateľom pohľadom pokynul, že sa treba pratať čo najrýchlejšie. Bohdan s Terezou napodobnili Amirov úklon rýchlym krokom nasledovali svojho priateľa do už známeho prechodu do jaskyne pod havraňou skalou. Ked sa vynorili v chladivom šere jaskyne, Tereza zvýskla a znovu predviedla tanček triumfu.
-A čo s týmto? Zdvihol Bohdan Kopiju pred seba nevšímajúc si Terezinu radosť z vône lesa. Domov to nemôžem zobrať. Ved by ma pamiatkári zažalovali. A usmejúc sa ju podal Amirovi.
- Viem o jednom dobrom úkryte, zamyslel sa Amir. Počkaje tu chvíľu. Odskočím si len na okamih. Nečakajúc na reakciu stratil sa v hmle.
-kde šiel? Vyzvedala Tereza.
- Neviem. Možno si chce teraz on na tri mesiace dať hakes od Teba.
- bože ty si tak protivný...znechutene zazrela na Bohdana Tereza
- stále ma môžeš volať Boďo nie „bože“. Podľa Amira som len poloboh. Uškrnul sa a uhol sa úderu znovu ročertenej Terezy.
-Vybavené. Oznámil hlboký hlas za nimi. Nečakali ste dlho? Poďme domov. A len tak mimochodom doložil Amir a vykročil. Ak by si chcel, mohli by sme ešte stihnúť tvoje preteky Boďo sa na okamih prekvapil ale potom usmial a nesúhlasne zakýval hlavou.
Poďmé. Zamrnčala Tereza Chcem vidieť ako to natrieš tomu čurákovi Renovi.
-Nemala si ho nechať a nebol by čurák a nechcela by si, aby som mu to natrel. Odvrkol Bodo a pokračoval. Mám dnes už atletiky dosť a navyše, potrebujem to stráviť. Ešte mi veľa chýba, aby som to všetko pochopil . Nerozumiem ani celkom tomu čo hovoril ten Metatron. Nebol práve najvďačnejší. Poznamenal zachmúrene Boďo kráčajúc hneď za Amirom úzkym kľukatým chodníčkom v slnečnej žiare dolu k sokoliemu útesu.
Aj keď to tak nevyzerá, ver mi, že bol naozaj veľkorysý. Mohol nás kľudne podhodiť Erelimom a bolo by po nás. A tie reči o tom, že sa na Teba neopýta bola len dekórka. Knieža Metatron vie veľa. Viac ako by sme si vôbec vedeli vymyslieť že vie.
-Máte teda veľmi podivné správanie v tom vašom anjelskom svete.
V našom Bogdariel...v našom. Opravil chlapca usmievajúci sa Amir.
- Jéj. Rýchlo pozrite. Tam sú srnky. Doriti tu je tak krásne. Nevšímala si ich debatu stále sa niečim nadchýňajúca Tereza hopkajúca za nimi. Mi Magda ani neuverí, že som bola tri mesiace v Afrike. Mi to dosvedčíte?
- No iste. Aj to, že si videla draka. Zamrmlal Boďo
- No veď to. S tým drakom mi to nejde celkom do hlavy. Zamyslela sa Tereza, zastala a poškrabala sa za uchom. Keby sa to neprihodilo dneska, povedala by som Magde, že to bolo ako tá legenda o tom svätom Jurajovi, čo sme sa učili na nábožku.
- Terez... Otočil sa k nej Boďo s úškrnom. - Radšej jej nič nevrav. Aj ked to naozaj nebolo nebolo dnes. A navyše Amir nerád chodí na návštevy na psychu.
-Hm. A ani sme nevideli tie páskované myšky. Preskočila myšlienku Tereza, pozrela do slnka, usmiala sa a vykročila lesným chodníčkom za svojimi priateľmi.
